Obyčajné americké mesto? Možno len na prvý pohľad. Malý Adam Perrish by nám o tom chcel niečo porozprávať. Začítajme sa teda do jeho príbehu. Príbehu jeho vlastného života.
** Po dlhom čakaní prichádza nová kapitola. Po dnešnom náročnom dni ako je tento, je výborným relaxom takýto prekvapivý zvrat. Ale to už sú spoilers! Takže poctivo prečítať a dať vedieť. Poteší feedback. **
O mesiac neskôr sa konal súd, na ktorom sa okrem celej rodiny Callerovcov zúčastnil aj Jimmy Bull. Bol sám, lebo Janus musel pracovať. Všetci boli veľmi nervózni, atmosféra v miestnosti sa dala krájať. A to nielen preto, že sa malo rozhodnúť o dočasnom zverení do výchovy (na dobu tri mesiace na otestovanie validity prostredia), ale aj kvôli tomu, čo im povedal Joshua. Samozrejme sa musel so všetkým priznať a pani Callerová nezakrývala sklamanie. No koniec koncov, už nemohla nič urobiť. Stalo sa. „Pani Greenová, predneste svoje rozhodnutie, vysvetlite dôvody a potom prejdeme do miestnosti s listinami. Pripomínam obom záujemcom o adopciu, že toto nie je súťaž, ide o zverenia chlapca do dočasnej opatery jednému alebo druhému, takže očakávam menej emócií a viac rozumu. Na prípadné hysterické výlevy použite toalety na druhom poschodí. Ak je Vám to všetkým jasné, prejdime priamo k veci." Sudkyňa sa posadila, aby pani Greenová vstala a predniesla: „Po zvážení všetkých skutočností a po osobnom rozhovore s pani Jordan Tellcoatovou som sa rozhodla zveriť Adama Perrisha, vzhľadom k neschopnosti kompetentných nájsť jeho biologických rodičov, do dočasnej opatery..." V miestnosti nastalo také ticho, že následné slová zneli priam ohlušujúco: „... Raymonda a Anny Callerovcov, pričom opatrovníctvo naďalej ostáva v rukách Damiana Callera." Jimmy sa usmial, prišiel ku prekvapenej pani Callerovej a potriasol jej rukou. „Dovidenia. Viete, nemyslel som si, že sa ku mne Adam dostane, no potešil by som sa. Každopádne, blahoželám." Pani Callerová sa slabo usmiala a povedala: „Pán Bull, je mi jasné, čo pre Vás ten chlapec znamená a samozrejme, že môžete Adama navštevovať." Jimmy prikývol a vrátil sa na svoje miesto, aby sa súd mohol skončiť. Kým pani Greenová, sudkyňa a manželia Callerovci podpisovali papiere potrebné k osvojeniu, zvyšok rodiny, Jon a dvojčatá, odišiel. Damian s Joshuom sedeli mlčky vedľa seba a ani sa na seba nedívali. Až potom Joshua začal: „Myslel som si... po tom všetkom... a ona pritom..." Damian mu stisol rameno. „Aj ja som bol prekvapený. No Joshua, myslím, že si sám pochopil vážnosť tohto rozhodnutia. A zrejme aj pani Greenová uznala, že toto bude najvhodnejšie riešenie. Tým samozrejme hovorím, že sa ho už neopováž dotýkať, aspoň kým mu to nebudeme vedieť primerane vysvetliť. Je ti jasné, čo by sa stalo, ak by kvôli tomu pani Greenová nechala Adama v opatere štátu? Ostal by v detskom domove a už by sme sa k nemu nedostali...." Joshua takmer vybuchol plačom, no premohol sa. Jasné, Damian sa s ním takmer nerozprával a teraz už vedel prečo. Našťastie, pani Greenová, hoci toho bola svedkom, nepodala na Joshuu trestné oznámenie za sexuálne napadnutie- v jej očiach to tak bolo- a namiesto toho urobila niečo takéto.
„Dobre, takže Damian s ockom pôjdu po Adama a my ostatní sa postavíme pred dom ako na privítanie." Zo súdu sa vrátili okolo obeda, na ten však nikto nemal chuť. Veselosť ich pomaly opúšťala. Ako na to zareaguje chlapec? Od Joshuovej návštevy sa s ním nemohli skontaktovať, pretože neboli vyriešené otázky ohľadne trestného oznámenia. Mohol to chlapec vnímať ako zradu, ako to, že na neho už zabudli? Pani Callerová stála vedľa Andrey a triasla sa od nedočkavosti. Kde toľko trčia? Veď papiere boli v poriadku... a keď už nedokázala dlhšie stáť, počuli trúbenie. Jon ich zbadal ako prvý a začal im mávať. Čoskoro sa pridali aj ostatní. Auto zastalo na ulici a z predného sedadla vystúpil pán Caller. Netváril sa ktovieako nadšene. No pani Callerová sa zaviazala, že bude kývať až kým nevojdú dovnútra. Potom vystúpil aj Damian. Obaja muži prešli k zadným dverám a otvorili ich. Adam sedel na sedadle a čosi hovoril. Damian prikývol, vzal ho do náručia a opatrne s ním kráčal smerom k domu, nasledovaný otcom, ktorý niesol Adamov vozík. Pred vstupom ho každý hlučne pozdravil a pani Callerová ich oboch dokonca objala, čo Damiana rozosmialo. Všetci vošli dovnútra a Adama uložili na gauč, aby si trochu narovnal chrbát. Potom odišli do kuchyne, teda vlastne len Damian a mama, ostatní ostali pri Adamovi a zhovárali sa s ním. A veru si mali čo povedať, chlapec bol čulý, a viac hovoril, ako počúval, no bolo im to momentálne jedno. Celý dom sa triasol od smiechu z Adamových veselých historiek. „Je to zvláštne. Myslel som si, že keď prídeme za ním, bude frustrovaný alebo deprimovaný, že nám bude niečo vyčítať. No on sa len usmial a povedal mi jedinú vec. Prišiel si po mňa." Pani Callerová ho objala. „Zvládneme to." Stisla mu ruku a podala mu pohár kakaa. „Na prípitok." dodala na jeho nechápavý pohľad. „Na rodinu." zašepkal Damian a spolu s mamou sa vrátili do obývačky."
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
