Unbreak My Heart

2.kapitola

Ethan

           Môj foter v naše rodine založil jedno veľmi dôležité a zrejme aj aktuálne pravidlo. Máš nejaký rodinný problém ? Kúp svojim deťom nové auto a o všetko je postarané. Presne na to som myslel, keď som bezmyšlienkovo parkoval pred honosnou vilou, ktorá sa rozprestierala niekoľko minút od hlavnej cesty, na okraji mesta, ktoré som nevidel už celé tri roky.

Motor sa utíšil, svetlá zhasli a ja som sa nepatrne narovnal, šípiac, že moje rozhodnutie vrátiť sa späť domov, možno nebolo až také správne. A potom som pri obrovských dverách zbadal mamu a všetky moje myšlienky vystriedal hnev.

„Ethan, miláčik, ty si prišiel," zahlaholila, keď som vystúpil, z kufra zhrabol cestovnú tašku, prehodil si ju cez rameno a trocha neochotne sa vybral jej smerom. Naposledy som ju videl na pohrebe. V deň, keď mala tvár zmáčanú slzami, oči červené a opuchnuté, a chudé telo jej obopínal čierny kabát. Myslel som si, že jej tých trinásť mesiacov prospeje. Myslel som si, že by sa to mohlo zmeniť, ale vlastné skúsenosti mi našepkávali, že čas pri bolesti nehrá žiadnu rolu.

Mama vôbec nevyzerala tak ako som si ju pamätal, keď som ako pätnásťročný odchádzal z domu. Krčila sa, tvár jej zdobil falošný úsmev, hlboké vrásky a v očiach sa jej odrážala prázdnota.

„Ahoj mami," usmial som sa a dovolil jej, aby ma uväznila vo svojom objatí. Do nosa ma okamžite udrela vôňa aviváže, vanilky a domova, po ktorej som posledné mesiace doslova prahol.

Naše objatie trvalo sotva pár sekúnd, keď sa mama odtiahla, znova silene usmiala a rukou mi postrapatila vlasy ako malému faganovi. „Myslím, že si znova podrástol. Navyše si nejaký vychudnutý. To vám v tom Anglicku nedávali jesť? A preboha, Ethan, kde sú všetky tvoje veci..." stíchla, oči sa jej rozšírili, naplnili slzami a ďalšie slová šepkala. „Ja som si myslela, že sa tentokrát vraciaš už na stálo. Ja viem, že otec nebol z tvojho rozhodnutia nadšený a že ti v Londýne nakoniec bolo dobre, ale, myslela som..."

„Mami," prerušil som ju ešte skôr než by sa stihla rozplakať. „Nerozmyslel som si to. Vraciam sa domov a moje veci sú v aute," premeral som si ju a všímajúc si, že sa upokojila som sa zadíval späť k príjazdovej ceste. „To auto otec myslí vážne?"

„Chcel ťa potešiť."

Príbeh môjho života alebo... ako potešiť syna, ktorého pošlete v pätnástich do Londýna na chlapčenskú školu, pretože sa nespráva podľa vašich predstáv.

Ďakujem otče.

Zrak k mi znova skĺzol k mame, k jej útlej postave, k strapatým vlasom a zeleným očiam. Sledovala ma, na perách jej ešte stále tkvel falošný úsmev a ja som netúžil po ničom inom, len ju presvedčiť, že sa všetko vráti do normálu, že sa postarám o to, aby sme ako rodina boli opäť v poriadku.

Ako však presvedčíte druhého človeka o niečom v čo samy neveríte? Ako dáte dohromady rodinu, ktorá je dusená minulosťou a pošpinená nevinnou krvou?

Ako to mám zvládnuť bez teba, Evan?

Už sme sa ďalej nerozprávali, keď za nami zapadli dvere a ja som sa znova ocitol na mieste, ktoré by som mal nazývať domovom. Prázdne biele steny, vysoké stropy, známa vôňa a ticho. Tak zvláštne, ťaživé a pretrvávajúce.

„V izbe už máš všetko prichystané, sama som ti prezliekla obliečky a postarala som sa o to, aby bolo všetko upratané," prehovorila mama, keď som sa sám odhodlával prerušiť to zdĺhavé mlčanie, ktoré nás oboch obklopovalo. Znova ma pozorovala, akoby sa bála, že sa jej stratím pred očami, že odídem alebo urobím iné rozhodnutie, ktoré ma napokon bude stáť život. „Ja... som veľmi rada, že si opäť doma, Ethan. Si si naozaj istý, že sa nechceš vrátiť do svojej starej školy? Určite tam budeš ešte niekoho poznať a navyše..."