Unbreak My Heart

4.kapitola

Ethan

           Nepresťahoval som sa späť domov, aby som si našiel priateľov, ale keď sa mi druhý deň školy prihovoril Will, využil som príležitosť a načal tak aspoň nejaký kontakt v novom prostredí. Bolo to pre mňa beztak dosť zvláštne, odrazu sa ocitnúť v škole, kde po chodbách kráčajú sporo odeté dievčatá, ktorým nijako neušlo, že som medzi nimi úplne nový.

A ich pozornosť som si užíval rovnako ako ony moju.

Will toho veľa nenahovoril, len mi úskokom vysvetlil s ktorými ľuďmi sa rozprávať, ktorých ignorovať a ktoré dievčatá sú schopné urobiť všetko, naozaj všetko. To však neboli informácie o ktoré by som sa zaujímal.

Ešte stále som hlboko analyzoval svoj prvý rozhovor s Giou. Vôbec ma neprekvapilo, že bola presne taká ako som si ju celé roky predstavoval. Arogantná, namyslená, povrchná.

To môj brat naozaj chodil s takou kreatúrou?

Bolo, ale také ľahké ju nahnevať, aby mi v priebehu pár minút odhalila svoju pravú tvár. Stačilo naozaj málo, len trocha zatlačiť, len povedať tie správne slová a mal som ju presne tam, kde som chcel. Najviac ma ale tešila predstava, že môj plán zničiť ju a jej prekliatych priateľov možno ani nebude tak komplikovaný, ako som si pôvodne myslel.

Gia bola ako bábka, stačilo potiahnuť pár nití a robila presne to, čo som od nej očakával. Teda aká zložitá môže byť moja pomsta, keď som si užíval len tých pár sekúnd, čo sa detinsky rozčuľovala nad jedným posratým miestom v triede?

Ani netušila, že som ju nasledujúce dni pozoroval a premýšľal nad svojim ďalším krokom. Mal som len dve možnosti. Nenávidieť ju, alebo sa s ňou spriateliť a nenávidieť ju v tichu, s koncom, ktorý by ju zničil rovnako ako mňa ten osudný telefonát od mami.

Nemal som v úmysle pripraviť ju o jej už dosť tragický život. Sám som poznal iný druh bolesti, ktorá je často krát horšia ako smrť, keďže sa s ňou musíte naučiť žiť. Slová sú tie najhoršie ľudské zbrane a ak ich viete dobre používať stačí len otvoriť ústa a dokážete aj z toho najšťastnejšieho človeka urobiť úplnú trosku.

Moje zvrátené plány však neboli to jediné, čo mi v tieto dni behalo po rozume. Doma som bol svedkom toho ako sa moja vlastná matka postupne menila na chodiacu trosku, otca som od svojho príchodu ani nevidel a môj sotva pätnásťročný brat sa mi ukážkovo vyhýbal.

Vrátil som sa, aby som napravil veci, ktoré sa pokazili, ale sám som si zrejme neuvedomoval, že som sa postavil pred situáciu s možno neexistujúcim riešením.

Presne tri dni po svojom výstupe Gia rozhodla o svojom osude.

Bol som v školskej jedálni a ohŕňal nosom nad tanierom jedla, ktoré som si sám vybral, keď sa nad miestom, kde som pokojne sedel ozvalo celkom známe prečistenie hrdla.

Nemusel som zdvíhať hlavu, nemusel som jej venovať ani štipku svojej pozornosti, ale predsa som to urobil. Možno zo zvedavosti, alebo len z dôvodu, že som si chcel pripomenúť prečo som sa vrátil.

Gia prenášala váhu svojho tela z jednej nohy na druhú, hrýzla si spodnú peru a nervózne spájala ruky k sebe a od seba, akoby chcela sama sebe dodať odvahu. „Ahoj."

Bez pozdravu som nadvihol jedno obočie a ona prudko vydýchla, obzrela sa k stolu, kde sedeli všetci jej priatelia a mne neušlo ako ju oddane nabádali k ďalším jej slovám. „Chcela by som sa ospravedlniť," dostala zo seba vo chvíli, keď svoju pozornosť opäť venovala mne.

Ach, tak, ospravedlniť.

Zatváril som sa, že tuho premýšľam. „Jasné," namieril som na ňu ukazovákom, užívajúc si predstavy a plány, ktoré sa mi odrazu vyplavovali v mysli, jeden za druhým, lepší a horší. Trocha sa zahráme. „Pamätám si, G-I-A."

Falošný úsmev z jej pier na pár sekúnd povädol a ja som presne vedel, že svoje ospravedlnenie nemyslí úprimne, len ju k tomu donútili. „Gia," opravila ma a znova podvihla jeden kútik pier. „Moje správanie voči tebe nebolo adekvátne a keďže si tu sám... Ja a moji priatelia... no, my... že či by si nechcel dnes obedovať s nami?"

Takže nanútené ospravedlnenie a nakoniec aj ľútosť nad tým, že som obedoval sám? Aké šľachetné.

Vystrel som sa, v hlave mi hučali slová, ktoré som túžil povedať, ale zvolil som úplne inú alternatívu. „Som ochotný na všetko zabudnúť, G-I-A, ale moje ospravedlnenie nie je zadarmo."

Prekvapil som ju, pretože na malý moment sa jej z tváre okrem úsmevu vytratila aj všetka farba. „Nebudem ti platiť."

„Nehovorím o peniazoch," zaškľabil som sa, vystrel pred seba ruku a hlavou pokývol k jej chrbtu. „Pobozkaj mi ruku," navrhol som. „A ja zabudnem na tvoje nevhodné správanie voči mojej osobe."

Ak by sa dalo vraždiť pohľadom, zrejme by som bol už dávno mŕtvy. Gia totiž na mňa zagánila, ohrnula spodnú peru a náhlivo pokrútila hlavou. „Ty nie si normálny!"

„Iba jedna pusa... na ruku. Nechcem od teba nič viac," nabádal som ju cítiac na sebe pozornosť ostatných spolužiakov. „Jeden dotyk pier, Ginna. Presne tak to robili aj oddaní sluhovia svojim pánom. Ako znak úcty," usmial som sa, užívajúc si prekvapený výraz na jej tvári, ktorý sa postupne menil. „No tak, prejav mi úctu, Ginna."

Stačil jeden nádych, sotva pár sekúnd a Gia sa ocitla len pár milimetrov od mojej tváre. Fučiac, krčiac obočie, zovierajúc ruky v päsť. „Volám sa GIA, nie Ginna ! A Vieš ty čo, idiot? Odvolávam svoje ospravedlnenie, veď som to ani pôvodne nechcela urobiť. Si úplne mimo, ak si myslíš, že sebou nechám takto zametať," odtiahla sa, zaškerila a prv než by som sa zamyslel rukou posunula tácku s jedlom tak, že všetok obsah taniera skončil priamo na mojich čiernych džínsoch.

Ignoroval som smiech, ktorý sa ku mne dostával z každej strany. Ignoroval som dokonca aj vlastné rozzúrené pocity, ktoré ma nútili na ňu zaútočiť. Nerobil som nič, len som sledoval ako sa jej tvárou mihol škodoradostný úsmev a ako naoko vyjavene zhíkla. „Och, to som ja ale nešikovná. Veľmi sa neospravedlňujem, vaša výsosť, " zaironizovala, mykla plecom a hrdo odkráčala, akoby práve vyhrala nejakú dôležitú súťaž.

Ešte stále mi v ušiach doznieval hurónsky smiech, keď som za sebou zatvoril dvere na školských záchodoch. Najprv som len márne lapal po dychu, zatiaľ čo hnev mnou doslova lomcoval a oberal ma o všetko normálne uvažovanie. Upokojiť sa mi podarilo až keď som dlaňou silno udrel do steny. Raz, dvakrát, trikrát.

Po pár úspešných nádychoch som zdvihol hlavu a zadíval sa do zrkadla, ktoré jasne odrážalo môj rozčúlený výraz. Trvalo to minútu a ja som sa konečne rozhodol, ktorú alternatívu zvolím.

Práve si pochovala samú seba, Gianna.