Unbreak My Heart

15.kapitola

Gia

      „Stále tomu nemôžem uveriť," predniesol nechápavo Matteo, keď som sa po pár hodinách strávených doma, znova ocitla na jeho gauči. Sedela som s kolenami pri brade, rukami som sa pevne objímala a ubolenú hlavu mi podopieral mäkučký vankúš. Netúžila som totiž po ničom inom, len sa niekde bez zbytočných otáľaní zložiť, zatvoriť oči a poriadne sa vyspať. Ibaže moju dokonalú predstavu trávenia dňa narúšali povinnosti a v tom momente aj Mattoev otravný hlas, ktorý mi prenikal do hlavy a znova v nej spôsoboval nepeknú bolesť.

„Čomu?" vydýchla som a len na chvíľku si dovolila zatvoriť oči.

Keď som sa v to ráno vrátila domov, v pekárni bolo všetko pripravené, akoby moja pomoc nebola vôbec potrebná. Snažila som sa nebrať si to príliš k srdcu, ale predsa sa ma to istým spôsobom dotklo, pretože som si odrazu pripadala úplne zbytočná.

Otec si moju neprítomnosť v dome zrejme ani nepovšimol. Naozaj som očakávala domáce väzenie, hodiny kriku, alebo len chabé upozornenie na správnu výchovu, ale jediné, čoho som sa dočkala bolo prianie dobrého rána a malý úsmev. Úsmev. Akoby sa mi snažil naznačiť, že je v skutočnosti rád, že som noc nestrávila doma.

A tak som si po dlhej sprche dopriala päť minút pauzu a následne som si splnila všetky svoje povinnosti, a až potom som sa ocitla u Mattea s potrebou, ktorú som nedokázala popísať. Možno som netúžila len po spánku, možno som potrebovala od niekoho jasne a zreteľne počuť, že to, čo sa stalo predchádzajúcu noc so mňa nerobilo zlého človeka.

„Opila si sa," vysvetlil Mattoe a ja som aj cez stále zatvorené oči cítila na sebe jeho intenzívny pohľad, ktorým ma neisto prepaľoval. „A ja nechápem čo ťa k tomu viedlo, ale som nesmierne... prekvapený."

To bolo na mne až tak vidieť, že niečo nebolo v poriadku? Mala som pod očami kruhy? Alebo som sa správala divne? Sama som netušila ako slovami dostatočne vysvetliť to čo sa zomlelo s Eliotom. Jednu chvíľu sme sa tuho objímali a za pár minút som sa ocitla opretá o stenu, s hlavou zloženou na jeho pleci a potrebou, čo najskôr zabudnúť.

Eliot bol totiž až príliš živou a jasnou spomienkou na Evana. Podobali sa, nosili ten istý úsmev, oči im žiarili rovnakou farbou a keď sa smiali pravé líce im zdobila hlboká jamka. Stačil mi jeden pohľad, jedna minúta strávená v Eliotovej prítomnosti a ja som si znova dokázala čisto vybaviť každý detail Evanovej tváre, každú drobnú bodku, každú nedokonalosť, všetko, čo vo mne spôsoboval. Možno to bolo alkoholom a možno len mojou nesmiernou potrebou znova si ho rozpamätať, ale čím viac mi v žilách koloval alkohol, tým zreteľnejšie som sa dokázala rozpamätať na jeho vôňu, na silné zovretie paží, keď ma objímal, na to ako chutili jeho pery, na všetko, čoho som sa celé mesiace stránila.

Stačilo pár momentov a znova som sa ocitla v priepastí vlastných túžob, spomienok a toho ako veľmi som si priala vrátiť čas. Chcela som sa posunúť o pár mesiacov dozadu, znova ho náhlivo prosiť, aby nerobil hlúposti, znova ho objať, len na pár sekúnd cítiť teplo jeho tela, len vedieť, že sa má dobre, nech už je kdekoľvek. Túžila som po jeho prítomnosti, takmer tak isto ako som túžila po zabudnutí. Trvalo mi totiž dlhé mesiace, kým som sa dokázala voči všetkým tým pocitom obrniť. Pár mesiacov, kedy jedinou pripomienkou na neho boli nočné mori dookola mi prehrávajúce tú noc, ktorá mi ho ukradla, akoby bol len nepotrebným článkom môjho života.

„Gia," do uší mi prenikol Mattov hlas a keď som na ramene pocítila jemný dotyk jeho ruky, prudko som otvorila oči a konečne dovolila realite, aby ma stiahla späť to svojich pevných okov. „Čo keby si si pospala?"

Odmietavo som pokrútila hlavou, čo spôsobilo ďalšiu bolesť, ktorú som zanietene odignorovala. „Nemôžem, musím sa vrátiť späť do pekárne. Za pár hodín sa tam zjaví Ethan a niekto ho musí kontrolovať."