Unbreak My Heart

21.kapitola

Gia

     Moja zvedavosť víťazila nad zdravým rozumom. Márne som sa snažila sama sebe dohovárať, že preháňam a v skutočnosti sa nič zlé nedialo. Neznášala som ignoranciu. Ak sa so mnou už ďalej nechceš rozprávať, tak mi to povedz a nevymaž si ma so svojho života, akoby to bolo to najjednoduchšie riešenie. Moje priateľstvo s Ethanom síce trvalo sotva jeden večer, ale aj tak sa mi v hlave hromadilo nespočetné množstvo otázok na ktoré odpoveď mohol ponúknuť iba on.

A tak som v piatok namiesto školy poprosila Mattea, aby ma k Ethanovi odviezol. Ak nepríde hora k Mohamedovi musí Mohamed k hore... a podobne.

Matteovi sa samozrejme moje rázne rozhodnutie nepáčilo a tak ma celou cestou autom prepaľoval nechápavým pohľadom. „Nechápem," vyslovil napokon a ruku s volantu spustil na riadiacu páku. „Kto je tento tvoj neznámy a prečo kvôli nemu vynechávaš školu?"

Pozorne som sledovala domy za oknom akou rýchlosťou sa míňali jeden popri druhom. Hlavu som si pohodlne opierala o mäkké operadlo a nohy mi odpočívali na palubnej doske. Matteo bol na svoje auto vždy citlivý, ale tentokrát mlčal a ani raz ma neupozornil, aby som si jeho bábiku cenila. Zrejme som sa musela tváriť rovnako ako som sa cítila, pretože môjmu drahému bratovi len niekedy došlo, že sa so mnou niečo skutočne deje. Moje náhle zmeny nálad vždy pripisoval tomu, že som žena a že je to v mojom veku úplne normálne.

„Je to kamarát," zamumlala som, keď Matt ešte stále namiesto cesty sledoval mňa. Znervózňovalo ma to a tak som v sebe potlačila tú ohromnú potrebu mať zatvorené ústa. „Celý týždeň nebol v škole, pretože je chorý a ja... ako dobrá spolužiačka mu nesiem úlohy."

Klamárka.

Matteo na pár sekúnd opäť sledoval cestu a potom sa hlasno rozosmial, pričom rukou tresol do volantu a zatrúbil na staršieho pána, ktorý sa prestrašene zvrtol. „Dobre, Gia, haha, pobavila si ma. A teraz pravdu."

„Pravdu?"

„Nie som hlúpy," zvážnel a zase po mne strelil pohľadom. „Vieš, že mi môžeš kľudne povedať, že máš nového priateľa. Nie som ako otec. Schválim ti každého. Teda. Jedine ak by si sa rozhodla chodiť s nejakým chalanom, ktorý by sa podobal na toho slávneho speváka... ako sa to len volá."

Prevrátila som očami a nohy lenivo spustila späť do normálnej polohy. „Nemám priateľa, takže mi nemusíš nikoho schvaľovať. Navyše, ani by som si od teba nepýtala povolenie, drahý braček."

„Ale pýtala," oponoval mi a konečne odbočil na dlhú asfaltovú cestu vedúcu k Ethanovemu domu. „Bolo by ozaj skvelé, drahá sestra," zaironizoval a veľkodušne pokračoval. „Keby si konečne začala znova s niekým chodiť. Nemusí to byť chodenie ako chodenie. Stačí, keď raz začas vypadneš z domu s nejakým chlapcom, čo sa ti páči," pomaly zaparkoval auto priamo pred obrovským domom. Zatiahol ručnú brzdu a otočil sa ku mne celým svojom telom. Aj napriek tomu, že som sa dívala do okna, jasne som na sebe cítila jeho pohľad. „Ja viem, že si ešte stále zranená. Nečudujem sa, chápem to, rešpektujem to. Ale nič ma netrápi viac ako to, že sa cez to nedokážeš preniesť."

Jeho slová ma zasiahli do hrude a na malý moment mi zabránili v dýchaní. Nikdy som nemala pocit, že si o mňa Matteo robil starosti. Áno, mal ma rád. Áno, dával mi to najavo. Ale nepovedala by som, že ho trápi môj neuskutočniteľný posun vopred.

Nakoniec som sa premohla, otočila tvárou k nemu a na tvár vycibrila svoj širokánsky úsmev. „Som v úplnom poriadku, Matt. A už si celkom zabudol, že som bola na jednom rande len nedávno?"

„Ten idiot sa nepočíta," povedal so skrčeným obočím. „Chcem ti len povedať..."

„Už musím ísť," rýchlo som si odopla bezpečnostný pás, objala brata okolo krku a ešte raz mu venovala svoj úsmev. „Sľubujem, že sa nemusíš o mňa báť. Som v poriadku, som šťastná a nič mi nechýba."

„Ale Gia..."

Nestihol ani dopovedať, keď som za sebou zatresla dvere a zamávala rukou, aby sa mi stratil z dohľadu. Dohodli sme sa, že ma nebude čakať a domov sa vrátim buď po vlastných, alebo o to poprosím Ethana. Ak sme vlastne ešte boli priatelia.

Jasne som videla ako sa Matteo premáhal, aby nezroloval okno a znova niečo nepovedal, ale nakoniec len málinko pokrútil hlavou, naštartoval a s vycúvaním sa znova vrátil na prázdnu cestu. Až keď sa jeho tmavé BMW stratilo za stromami, popadla som po dychu a rukou si prešla cez vlasy.

Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že som ostala úplne sama, pred domom za ktorého múrmi sa možno skrýval Ethan. A odrazu som vôbec netušila, prečo som za ním prišla. Akoby nejakým nedopatrením všetky moje myšlienky nahradilo prázdno, ktoré zahalilo všetko, čo som sa ho chcela opýtať. Trvalo mi pár sekúnd, pár dobre pripravených motivačných príhovorov, aby som sa pohla dopredu a ukazovák zatlačila na malinký zvonček pri dverách.

Čakala som presne stodvadsať sekúnd, keď sa dvere v rýchlosti otvorili a v nich sa ocitol človek, za ktorým som pôvodne prišla. Ethan mal na sebe len pyžamové nohavice, ktoré mu padali z bokov a tým mi dokonale ponúkali výhľad na jeho nahú hruď a brušné svalstvo, ktoré som si pod obrysom jeho trička nikdy nevšimla. Trvalo mi ďalších stodvadsať sekúnd kým som odtrhla pohľad z dolnej časti jeho tela a pozrela mu na tvár, ktorú zdobil prekvapený výraz a zvláštne skrčené obočie. Nečakal ma. To som pochopila, bez toho, aby niečo povedal.

„Čo tu robíš?"

Zahanbila som sa, telo mi obliala horúčava a aj líca sa mi rozhoreli pod intenzitou jeho pohľadu. Len sčasti som vydýchla a roztrasené ruky si vložila do vreciek džínsov, čo bolo ďalším trápnym a nervóznym zlozvykom. „No ja... eh..."

Vážne, Gia? To si nikdy nevidela chlapca bez trička?

Nezmohla som sa dopovedať, iba som znova preletela pohľadom po jeho tvári. Možno som sa pred tým nedívala pozorne, alebo som bola ešte príliš rozochvetá z pohľadu na jeho hruď, ale tentokrát mi neušla obrovská fialová modrina, ktorá sa mu čŕtala pod pravým okom až lícnej kosti. To však nebolo to jediné, čo sa na jeho tvári nepodobalo normálu. Mal rozbitý ľavý kútik pier a až keď mi oči skĺzli smerom k jeho pravej ruke, všimla som si krvou podliate hánky.

„Och... Ethan," vydýchla som a moja ruka nejako automaticky vyletela do vzduchu. Bolo zvláštne, ako sme tam bez slov stáli oproti sebe, dýchali ten istý vzduch a hlavou nám prúdili rozličné myšlienky. Neviem na čo myslel on, ale moja hlava bola akoby úplne prázdna, neuvedomovala som si, čo robím, až kým som prstami pomaly nepohladila výrazne modrastú škvrnu pod jeho okom. Raz, dvakrát, trikrát. Opatrne, ľahko, s citom. Ako v tranze som zatlačila prsty do jeho vlasov a ďalej skúmala jeho doráňanú tvár iba palcom. Kde sa vo mne brala toľká odvaha a prečo som to vlastne robila, to bolo úplne mimo mňa.

Ethan po malej chvíli, po piatom pohladení, zatvoril oči a spojil pery, zrejme sa premáhajúc, aby niečo nepovedal.

Nerozumela som si. Kam sa podela všetka tá nenávisť? Prečo ma ignoroval? A prečo bolo tak ľahké stratiť sa vo vlastných pocitoch?

Neodtiahol sa odo mňa ani keď som s hladením prestala a moja hlava konečne pochopila, čo sa to udialo. Bola som zmätená ešte väčšmi než zvyčajne. Nedokázala som, ale urobiť nič iné, len rovnako ako on zatvoriť oči a chabo vysloviť to, prečo som za ním vôbec prišla. „Musíme sa porozprávať."