Unbreak My Heart

14.kapitola

Ethan

           Mohol som byť ešte viac hlúpy?!

To, že som Giu našiel v prítomnosti Eliota by sa dalo ešte prehrýzť. Obaja boli na mól a možno by si nič nepamätali, ale ja, ako totálny idiot som sa práve v tú noc musel správať ako galantný debil. Nie len, že som Giu zobral k sebe domov, ale dokonca som ju nechal spať vo svojej posteli, akoby bola nejakým precíznym drahokamom, o ktorý sa treba dostatočne starať, aby sa nerozpadol. Konal som dokonca tak hlúpo, že som jej rovno pred oči mohol strčiť moju fotku s Evanom, aby jej konečne všetko došlo.

Hlupák.

Jediným šťastím bolo, že rodičia pár mesiacov po Evanovej smrti predali starý domom a kúpili nový. Vraj nedokázali čeliť všetkým tým spomienkam, ktoré na nich číhali z každého rohu. Na jednej strane som ich postoj chápal, no istá časť mňa zúrila, že si dovolili takto vymazať jeho vôňu a prítomnosť, ktorá sálala zo stien a fotiek. Fotky však vystriedalo prázdno a spomienky ostali už len tým, ktorý si dovolili spomínať.

V nose mi ešte stále rezonovala Giina vanilková vôňa, jasne som si dokázal vybaviť ako pokojne spala, zabalená v prikrývkach, s hlavou pootočenou na bok. Vyzerala tak čisto a nevinne, ako keby tých pár minút, čo som ju v tichu pozoroval, predo mnou ležala úplne iná osoba. Uvažoval som nad tým, čo by sa stalo, keby som jej bruškami prstov prešiel po tvári. Keby som jej za ucho zatisol neposlušný prameň blond vlasov. Keby som si len tak ľahol vedľa nej a našiel dôvod, prečo ju prestať nenávidieť.

Ibaže tých dôvodov bolo čoraz viac a viac. A aj keď v mojom pláne začínali existovať obrovské trhliny, nechystal som sa cúvnuť.

„Vstávaj!" zrúkol som, keď za mnou s hlasným buchotom zatresli dvere od Eliotovej izby. Giinu vôňu vystriedal pach alkoholu, ponožiek a niečoho, čo som radšej nechcel identifikovať. Z postele sa ozvalo len chabé zamumlanie a zatiaľ, čo som sa ja pustil do odostierania žalúzií, Eliot hlasno vzdychol.

„Ja spím," mrnčal a vankúš, ktorý dovtedy tuho objímal si tlačil k očiam, akoby sa snažil zabrániť ranným lúčom slnka prekĺznuť pomedzi jeho očné viečka.

„A mňa to nezaujíma. Spal si dosť, je čas rozprávať sa," zavelil som a pohľadom preskenoval celú izbu. Vôbec ma neprekvapilo, že som sa ocitol priamo uprostred chaosu. Veci porozhadzované na nábytku, všade ponožky, nedojedná pizza a plastové fľaše povaľujúce sa po podlahe. „Ako tu môžeš vlastne žiť?" spýtal som sa, odkopávajúc z cesty niečo, čo sa zákerne podobalo na kus nedojedenej bagety.

Snažil som sa na nič nestúpiť, kráčal som po podlahe ako balerína a keď som sa ocitol pri posteli, ignoroval som handry, ktoré mi stáli v ceste a neochotne som sa posadil na jej okraj. „No tak, rozprávaj sa so mnou."

Netušil som o čom. Nemal som istotu akú tému načať, ale netúžil som po ničom inom, len získať si svojho mladšieho brata späť na svoju stranu.

„Je skoro ráno, nechaj ma spať," zamumlal a nejakým zázrakom sa mu podarilo kopnúť ma nohou priamo do brucha.

Zaťal som zuby, aby som prosto nevybuchol a namiesto hnevu som znova zvolil priateľský tón. „Je poludnie. Takže táto výhovorka ti nepomôže."

Bolo to pár hodín, čo odišla Gia. Pár hodín, čo spala v mojej posteli. Pár hodín, čo som začal pochybovať o svojich plánoch.

Eliot sa zamrvil, ľahol si na chrbát a konečne otvoril oči, ktorými okamžite vyhľadal tie moje. Chvíľu sme boli ticho a jediné, čo sa ozývalo miestnosťou bol tikot nástenných hodín a zrýchlený tlkot srdca, ktorý sa mi ozýval v ušiach.

„Neviem, čo odo mňa chceš, Ethan," dostal zo seba a rozpačito si odkašľal, čo len značilo, že ho sužovali suchoty. „Nemáme sa o čom rozprávať."

„Vieš, že mi môžeš povedať, čo sa deje."

Snažil som sa pôsobiť nestranne, ale Eliota môj postoj iba nahneval. Odrazu sa mračil, rúhal mojim smerom vražedné pohľady a pery krivil do zlostnej grimasy. „Vieš čo sa deje? Pred rokom mi zomrel brat. Mama sa so mnou ledva rozpráva, otec nie je nikdy doma a môj ďalší brat krátko po pohrebe ušiel späť do Londýna, kde si mohol v pokoji užívať slobodu, bez spomienok a bez trápení."

Tak to si o mne všetci mysleli? Že som sa spakoval a ušiel do Londýna? Užívať si? Zabudnúť? Ani som nevedel, či sa ma jeho slová dotkli, alebo vo mne zapálili hnev, ale nezmohol som sa na nič a jediné, čo som dokázal, bolo civieť pred seba, na jeho rozčúlenú tvár.

Stačil však len jeden jeho výbuch a ja som všetko pochopil. Eliot sa iba snažil na seba upútať pozornosť, ktorej sa mu vôbec nedostávalo. Bol vo veku, kedy sa chcel hádať s rodičmi, pretože sa vrátil neskoro domov. Chcel len vidieť, že sa o neho zaujímajú, že im nie je ľahostajný, že niekde hlboko v nich ešte stále drieme rodičovská láska. Namiesto toho bol svedkom maminých depresií, otcových dlhočizných pracovných zmien a môjho sebeckého správania.

Nevyvrátil som to, čo si o mne myslel, len som sa posadil bližšie k nemu, položil mu ruku na rameno a so slabým stiskom vyslovil slová, ktoré som sám túžil počuť už hrozne dávno. „Všetko bude v poriadku, ver mi."

Mlčal, pohľad obracal k prikrývke a dýchal o čosi plytšie. Až po ukrutnej minúte ticha som si dovolil znova pokračovať. „Musíme držať spolu, Eliot. Chce to čas a dáme túto rodinu znova dohromady, to ti sľubujem, dobre?"

Prikývol. Chabo, krátko, ale predsa.

„Ale ty musíš sľúbiť mne, že toto celé skončí. Sľúbiš mi, že prestaneš vyvádzať a že sa vrátiš späť do školy."

Mohol som počítať koľkokrát sa nadýchol kým mi odpovedal, ale keď zo seba dostal to jednoduché: „sľubujem", vnútro mi zalial istý pocit výhry. Bol som o krok bližšie k náprave života, ktorý tu po Evanovi ostal. Už len stačilo presvedčiť mamu, aby sa konečne spamätala a donútiť otca tráviť čas nie len v práci.

Vstal som, rozhodnutý vybiť zo seba zlosť a všetky tie otázky niekde v telocvični, ale ešte skôr než som za sebou zatvoril dvere, Eliot znova prehovoril. „Si na ňu nahnevaný, že?"

„Na koho?"

Sprvu som myslel, že narážal na mamu, ale keď šepotom vyslovil Giino meno, pocítil som ako sa mi na tvári usadila ďalšia z tých nahnevaných grimás.

„Nemal by si ju viniť za to čo sa stalo," pokračoval, keď som mlčky sledoval všetko okrem neho. „Nemôžem tvrdiť, že som jej to spočiatku za vinu nedával aj ja, ale Ethan... ja pochybujem, že..."

Rázne som ho prerušil priamo uprostred vety, cítiac ako ma pomaly obklopovala úzkosť z toho, že som vôbec netušil kam vlastne smerovali moje plány. „Bola tam v tú noc s ním?"

Kývol hlavou na znak súhlasu.

„Tak ako jej to nemám dávať za vinu, Eliot?" spýtal som sa a chvíľu trpezlivo vyčkával na jeho odpoveď.

Tá sa dostavila takmer okamžite. „Chcem ti len povedať, že Gia je dobrý človek a Evan bol vďaka nej ozaj šťastný. Nemal by si ju nenávidieť."

Tak prečo o ňom odmietala rozprávať? Prečo bol pre ňu Evan len niekým koho kedysi dávno poznala? To sa láska dokáže tak rýchlo vzdialiť ? To Gia tak rýchlo zabudla?

„Bola tam v tú noc s ním, Eliot. Mohla mu zabrániť v tom, aby spadol, ale neurobila to a presne to z nej nerobí dobrého človeka."