Unbreak My Heart

29.kapitola- KONIEC

Ethan

           My ľudia niekedy robíme rozhodnutia, ktoré mnohokrát nie sú správne. Je to vlastnosť, ktorá nám je prirodzená. A ja som nebol iný.

Posledný mesiac som strávil hľadajúc sám seba, pomáhajúc ľuďom, ktorých som miloval. Mama trávila jeden deň v týždni u psychológa, otec každý večer večeral doma a s Eliotom sme do polnoci hrávali počítačové hry. Združovali sme sa. Trávili sme spolu víkendy. Spomínali sme na Evana a dlho sa smiali na všetkých trápnych momentoch z detstva.

Nič nebolo na úplnom poriadku, ale postupom času realita naberala inú podobu.

Často som myslel na Giu. Na jej úsmev, na jej temperament, na to všetko, čo som jej túžil povedať. Ale nebol som pripravený a tak som sa stretnutiu s ňou všemožne vyhýbal. Základom bolo začať odo mňa. Od všetkých tých prúserov, ktoré som spôsobil. Od najmenších detailov.

A potom som konečne nabral odvahu a odhodlal sa ospravedlniť sa jej patrične, presne tak ako sa patrilo. Kúsok mňa ju poznal natoľko dokonale, že som presne očakával tú zlostnú reakciu, ktorá na seba nenechala dlho čakať.

Práve som sa chystal do mesta, vykračoval som si k autu, vyhadzoval kľúče do vzduchu, keď sa predo mnou zjavila ako jasný lúč slnka počas zamračeného dňa.

Ako prvé som si všimol jej strapaté vlasy, unavenú bledú tvár a naširoko otvorené oči a potom som si všimol jej päsť, ktorou ma celou silou udrela do tváre, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec, ktorú mohla v tej chvíli urobiť. „Čo si o sebe myslíš, Ethan?!"

Klamal by som, ak by som tvrdil, že som jej úder necítil. Do sánky mi okamžite vystrelila prudká, pichľavá bolesť, ktorá na pár sekúnd úplne ohromila moje zmysly a donútila ma pritlačiť si ruku k boľavému miestu. Gia predo mnou však naďalej stála ako bohyňa pomsty, s rukou ešte stále zovretou v päsť a pohľadom zabodnutým priamo do mojich očí. Nevidel som ju tak dlho, že sa mi v tej chvíli zdala ešte drobnejšia než pred tým.

„A to bolo za čo?" opýtal som sa hlúpo, šípiac, že som ju svojou nepremyslenou otázkou rozhneval ešte väčšmi.

Jedno však bolo isté. Gianna mala presný zásah a keďže sa jej na tvári nemihal žiaden ubolený výraz – narozdiel odo mňa- predpokladal som, že ju niekto musel ten dokonale premyslený švih vopred naučiť. Bol som prekvapený a jedna dominantná časť mňa, dokonca pociťovala hrdosť.

„Za čo!?" skríkla a keď urobila krok smerom ku mne, automaticky som odstúpil. Teda, nie že by som sa bál, len som chcel ostať v bezpečí. „Tak si to prejdime ešte raz... vytratíš sa... nevedno kde, nevedno kam, nevedno prečo a potom mi pošleš kvety a jeden hlúpy papierik, akoby sa nič nedialo. Tak sa pýtam ešte raz... čo si o sebe myslíš, Ethan?"

„Pokiaľ viem," prehovoril som, znova si uvedomujúc, že slová z mojich úst sa nie celkom zhodovali s tým, čo mi napovedal mozog. „Sama si mi povedala, aby som sa s tebou nepokúšal komunikovať," ľahostajne som mykol plecom. „Tak som sa nesnažil."

Tentokrát, keď sa pohla, ostal som stáť na tom istom mieste. Bez pohnutia a bez reakcie. Neprikročila ku mne, ale úplne blízko, len napla plecia a ruky si prekrížila cez hruď. Vnímal som ju pred sebou tak jasne, že som celkom zabudol na bolesť v sánke, alebo na racionálne myšlienky vo svojej hlave. Bola tu. Priamo predo mnou. Stále rovnako živá. Stále rovnako pekná. Stále rovnako ohnivá.

A ja som sa správal ako úplný kretén.

Prv, než by stihla otvoriť ústa a niečo povedať, zdolal som vzdialenosť, ktorá nás od seba delila a teniskami narazil do tých jej. Ani naša blízkosť ňou však nepohla. Naďalej sa mi dívala do očí, akoby neexistovalo nič, čo by som povedal alebo urobil. Nič, čo by zmenilo jej postoj.