Unbreak My Heart

10.kapitola

Ethan

           Vonku pofukoval svieži aprílový vietor. Jeho intenzita mi rozfúkavala vlasy a spôsobovala, že som si skrehnuté ruky vsúkal do vreciek tmavomodrej mikiny. Bolo neskoro večer, displej mobilu mi neúprosne naznačoval, že do polnoci chýbali posledné sekundy. A zatiaľ čo sa ostatní tínedžeri v mojom veku opíjali, ja som stál opretý o dvere svojho auta a teniskou som zúrivo rozkopával drobné kamienky, ktoré sa mi kopili pod nohami.

Moja nálada visela na bode mrazu, hnev mi zvieral hruď a pomaly sa zo mňa vytrácala aj všetka trpezlivosť. Ešte stále som myslel na tú drobnú hádku s Giou. V hlave mi kolovali slová, ktoré som mal povedať, slová, ktoré by boli oveľa viac mrazivejšie. Lenže ja som zvolil ticho a ona mi svojim správaním len potvrdila, že som mal tisíce dôvodov ju nenávidieť.

Ju. Jej priateľov. Všetkých, ktorý zapríčinili Evanovu smrť.

„No tak," zavrčal som, keď sa v dome, ktorý som intenzívne pozoroval, konečne niekto pohol. Najprv len chabý tieň, potom mi do uší doliezol aj známy smiech a nakoniec som v diaľke zbadal partiu chalanov. Stačil malý podnet, len jeden krok a ja som dokázal dokonale rozpoznať Eliotovu tackavú chôdzu.

O niečom sa horlivo rozprávali, pretože jeden z chalanov poeticky rozhadzoval rukami, zatiaľ čo Eliot, len ticho prikyvoval. Odkedy som ho videl naposledy opäť podrástol, v tme sa jeho vlasy zdali o pár odtieňov tmavšie než moje a čím bližšie sa približoval, tým rýchlejšie sa z jeho tváre vykrádal úsmev.

Rozpoznal ma, až keď so svojimi priateľmi zastali priamo predo mnou. Boli traja, jeden vyšší než druhý a už na prvý pohľad z nich sálalo jediné – problém. Eliot k nim rozhodne nezapadal. Pôsobili staršie, niesli sa vznešenejšie a v tvárach sa im odrážal obrovský hnev. V niečom mi dokonale pripomínali samého seba.

„Eliot," oslovil som ho, akoby som vo vlastnom hlase hľadal presvedčenie, že je medzi nami všetko v poriadku.

Môj brat sebou, ale nepríjemne trhol, zúrivo cvakol sánkou a premeral si ma pohľadom, ktorý som veľmi dobre poznal. Odrážala sa v ňom nenávisť a bolesť, nezhody a trápenia, zrada a možno aj strach. „Aha, kto sa nám uráčil vrátiť," odsekol, hlasom hrubším a mužnejším než som si pamätal.

Nechcem sa hádať.

Pomaly, neisto som prikývol. „Môžeme sa porozprávať?" preskenoval som si jeho priateľov, ktorých rovnako agresívne pohľady mi neboli vôbec príjemné. „Osamote."

Nebol som naivný. Nečakal som vrúcne bratské objatie. Nečakal som srdcervúci plač, alebo kopec lásky. Nečakal som však ani smiech, ktorým ma Eliot obdaril. „Sme na odchode, ak si si nevšimol."

Jeho postoj, jeho hlas, jeho arogantnosť mi pripomínali samého seba v tom istom veku. Ani ja som nehral proti pravidlám, vyhýbal som sa zákonom, lámal som nariadenia a ničil všetko okolo seba. Možno bola tá deštruktívna schopnosť dedičná.

„Len chvíľu."

Eliot mykol plecami, pohľadom naznačil svojim kamarátom, aby sa vzdiali a znova prehovoril, až keď sme osameli. „Čo chceš?"

Nemal som čas útočiť na jeho city, nemal som čas riešiť banality a tak som namiesto premysleného rozhovoru skočil rovno k tomu najpodstatnejšiemu. „Čo si myslíš, že robíš Eliot?"

„Žijem," odpovedal jednoducho balansujúc na nohách, akoby...

„To si robíš zo mňa sakra srandu!" zavrčal som a dlane zovrel v päsť, aby som tak ovládal hnev, ktorý sa vo mne odrazu nakopil. Niečo, čo malo byť pôvodne priateľským rozhovorom sa pomaly, ale isto menilo na hádku. „Ty si opitý?!"

Len sa zasmial, len mykol plecom, len krátko odpovedal. „A čo?"

Mal som sto chutí z neho vytriasť dušu, ale ešte stále som sa poctivo držal. „A čo!? Doparoma, kedy si bol naposledy doma?"

„Koho to zaujíma?"

„Mňa!" zrúkol som, cítiac na sebe pohľady jeho priateľov. Bol som si istý, že stačil jeden zlý krok a vrhli by sa na mňa.

Eliot sa znova zasmial, pohodil rukou a tackavo prestúpil z nohy na nohu. „Uh, tak to je škoda, pretože mňa to nezaujíma a keď to nezaujíma mňa, nemusí to zaujímať ani teba. Navyše, čo keby si sa stratil. Nemám na teba náladu a musím niekam ísť."

„Ani sa nepohneš," varoval som ho, ale odpoveďou mi bol znova len dlhočizný záchvat smiechu.

„Pozeraj a uč sa," roztvoril ruky, urobil krok vopred a odhodlane sa na mňa zaškeril. Nuž, chyba. Pristúpil som k nemu tak rýchlo, že to vo svojom stave nestihol ani registrovať. Rukami som ho pevne schmatol za golier trička a pritiahol si jeho tvár bližšie k tej svojej.

„Neprišiel som sem, aby si sa mi vysmieval do tváre, drahý braček."

„Radím ti pusť ma," precedil pomedzi zuby. Ibaže ja som nepočúval, chcel som mu vykričať do tváre, aby sa aspoň na pár sekúnd prestal správať ako rozmaznané decko. Tentokrát bola chyba na mojej strane. Myslel som si, že bol až Eliot opitý, ale opak bol výnimkou. Odstrčil ma od seba prudšie než som očakával, ledva som udržal rovnováhu, keď ma udrel päsťou priamo do tváre.

Jeden úder, jeden rýchly pohyb a v sánke som pocítil prudkú bolesť, na pere ma hriala kvapka krvi a v tvári sa mi usadil prekvapený výraz. Často som sa ocitol v podobných situáciách, niekedy som ich dobrovoľne vyhľadával, ale nikdy ma nič neranilo viac, ako priamy úder od mladšieho brata.

„Povedal som. Daj. Mi. Pokoj. My dvaja sa nemáme o čom rozprávať."

Nečakal na moju odpoveď, len ma nechal s rukávom pritisnutým k pere, s pohľadom upretým na neho. Jeho priatelia ho hrdo cápali po chrbte, ako keby práve prešiel tou najzakladnejšou skúškou dospelosti.

Možno som si ten úder zaslúžil, možno sa v ňom skrývalo niečo viac, niečo čo som nedokázal rozpoznať a presne preto som sa rozhodne nehodlal počúvať jeho nariadenie. Nech so svojimi hlúpymi kamarátmi išiel kamkoľvek, bol som pevne odhodlaný ho nasledovať.

Mal som si však svoje klamstvá premyslieť viac. Mal som rátať s každou možnosťou. Pretože, keď som sa ocitol v Eliotovej prítomnosti druhýkrát, znova nebol sám. Tentokrát mu však robila spoločnosť osoba, ktorej som sa chcel dostať hlboko pod kožu. Ani som netušil ako a z môjho brata sa stala komplikácia, ktorá mohla pokaziť všetky moje plány.

~

Ja viem, že ste určite zmätené a že ničomu nerozumiete, ale práve v tom je základ tohto príbehu :D