Unbreak My Heart

23.kapitola

Ethan

      Úprimne ? Nemal som ani poňatia, kam som s celým svojim prekliatím plánom smeroval. Moje myšlienky sa neustále podobali len na nejaký spletenec, niečo, čo som nedokázal nijako ovládať. A kým som sám v hlave bojoval proti sebe, Gia na mňa neustále nechápavo pozerala, ako keby som jej navrhol, aby sme spolu odišli do Vegas.

Skrčené obočie, spojené pery a potom vydýchla a pokrútila hlavou. „Tebe musí načisto preskakovať."

„Hádam sa nebojíš?" zopakoval som s obrovskou výzvou v hlase.

„Ja..."

Nedovolil som jej dopovedať, rukávy mikiny som si pretiahol cez zápästia a pohľad nasmeroval pred seba na úzku cestu, ktorá viedla až na tú osudnú skalu. Ja sám som sa bál. Netušil som čo očakávať, čo všetko mi bude prúdiť hlavou, keď uvidím svet zhora- z pohľadu, ktorý Evan videl ako posledný. „Alebo vieš čo, keď sa teda bojíš..." pozrel som na ňu a pery sa mi skrivili v silenom úsmeve. „Pôjdem v pohode sám, nepotrebujem so sebou ťahať bojkov."

Gia sebou trhla, akoby sa jej moja malá urážka dotkla a ruky si prekrížila na prsiach. „Nie som bojko," vyhlásila, no v hlase sa jej naozaj odrážala panika. Preboha, čo som to len robil?! „Počasie je zlé, tá skala je vysoká a my... poďme radšej domov."

Dopekla, dopekla, dopekla.

Jedna časť mňa s ňou chcela nevyhnutne súhlasiť. Možno to naozaj bolo celé jeden hlúpy nápad, ale tá druhá časť mňa, pohltená nenávisťou a túžbou po pravde, sa nedala nijako odbiť. Auto som zamkol, kľúče si strčil hlboko do vrecka a prechádzajúc okolo Gie, som jej venoval ešte jeden celkom nevinný pohľad. „Bojko."

Zvrtla sa tak prudko, že ma rukou chtiac nechtiac udrela priamo do pleca. „O čo ti ide?! Načo je toto celé dobré?!"

Zastal som a aj napriek tomu, že ma jej buchnát celkom bolel, tvárou mi neprebehla žiadna emócia. „Nie som tu prvýkrát, Gia," povedal som a očami preskúmal každý milimeter jej bledej tváre. Ešte stále krčila obočie, spodná pera sa jej málinko chvela a čelo jej prerývala drobná, sotva badateľná vráska. „Chodím tu často. Vykričať sa z veci, ktoré ma hnevajú... a ako som už povedal, výhľad naozaj stojí za to. Tak čo keby si mi dôverovala?"

Keď to bolo ťažké pre mňa, ani som si nechcel predstaviť aké ťažké to muselo byť pre ňu.

Napokon len prikývla a niečo vo mne... zabolelo.

~

Neklamal som. Len čo sme po pár minútach zdolali úzku cestu, pár strmých úsekov, ocitli sme sa na mieste, ktoré poskytovalo dokonalý výhľad na okolitý svet. Vysoké stromy, ktoré sa zdola dotýkali neba sa zhora zdali byť úplne malinké. A aj vzduch, ktorý som nasával do pľúc bol ľahší a sviežejší. Len opatrne som pristúpil k okraju a zadíval sa na výšku, ktorá sa mi črtala pod nohami.

„Nemal by si... ísť tak blízko," vydýchla Gia, stále mi postávajúc ďaleko za chrbtom.

Na pár sekúnd som ju nevnímal. Snažil som sa nájsť rozum a nejakú spomienku na Evana, ktorá by visela vo vzduchu. Bolo to však márne. Nič po sebe nenechal. Len prázdno v dušiach ľudí, ktorí ho milovali.

„Vieš čo mám na tomto mieste najradšej?" spýtal som sa jej po ďalšom dlhom a únavnom tichu.

Mlčala a tak som si dovolil pokračovať. „Ozvenu..." otočil som sa k nej a venoval jej pokrivený úsmev, ktorý mi len málinko opätovala. „Čo do sveta dáš, to sa ti vráti."

Rozprestrel som ruky a vietor ma objal zo všetkých strán, ako keby sa mi snažil naznačiť, aké jednoduché by bolo spadnúť. Zatvoril som oči, napočítal do sto a znova vydýchol. Okolo mňa sa nieslo ticho, takto zhora som jasnejšie vnímal spleť tmavých oblakov a všetko, čo sa mi pred tým zdalo úplne banálne.

Gia bola ešte stále ticho a keď som sa k nej zase raz otočil, nepozerala na mňa, len niekam do diaľky a oči mala úplne prázdne, naplnené niečím, čo som všemožne túžil vedieť. „Poď sem..." vyzval som ju šepky, naťahujúc k nej pravú ruku.

Nepohla sa, len premiestnila svoj zrak mojim smerom a rýchlo pokrútila hlavou. „Mali by sme ísť domov."

„Prosím."

Jedným prudkým nádychom si dodala odvahu a zdolala tých pár krokov, ktoré nás delili. Nechytila ma však za ruku, len sa dívala pred seba na tanec stromov, ktorých hudba vetra kývala z boku na bok.

„Niekedy, keď sem prídem... kričím," zachrapčal som a pozrel na neurčité miesto pod sebou.

Niekde z diaľky sa k nám pomaly ťahala tma, ktorá pohlcovala les na okolo a ja som v sebe ešte stále prechovával všetky pocity, ktoré ma pálili.

„NENÁVIDÍM MATIKU!" zreval som a moje slová sa odrazili od lesov a skál, nesúc sa okolo nás.

Gia sebou trhla a konečne na mňa pozrela. „Nemôžeš takto kričať," pokrútila hlavou a rukami sa objímala ešte tuhšie. „Vyľakáš všetky zvieratá."

Nezaujímalo ma to. Keď som chcel od nej poznať pravdu, musel som byť úprimný aj k sám sebe. Preto som urobil ešte jeden krok dopredu, až sa moje tenisky dotýkali poslednej skaly, ktorá ma delila od pádu. „PREČO MA NEVIDÍŠ, OTEC?!"

„Ethan..."

„PREČO SOM PRE TEBA NEBOL NIKDY DOSŤ DOBRÝ!?"

Moje hnev sa šíril všade naokolo. Plápolal, niesol sa, a napokon strácal na miestach, ktoré mi ukradli brata. Pri dievčati, ktoré som túžil dlho objímať, no zároveň aj nenávidieť.

„ČO MÁM ROBIŤ!?" zvolal som a napokon prudko odstúpil, cítiac, že odpoveď na moje otázky možno ani neexistovala. Sotva som stihol znova vydýchnuť, keď som na predlaktí pocítil slabý stisk, ako keby sa ma Gia snažila uistiť, že bolo všetko v poriadku.

Ale nebolo.

Nečakal som, že sa odvážne pohne dopredu, nečakal som, že takisto ako ja rozprestrie ruky a zadíva sa na nebo, hľadajúc odpovede práve v ňom. „Prečo si ma tu nechal?"

Šepkala, mal som problém ju počuť, ale potom svoje slová zopakovala. Náhlivejšie. Hlasnejšie. Emotívnejšie. „PREČO SI MA TU NECHAL!?"

Raz. Dvakrát. Trikrát. Ozvena sa rovnako pohrávala aj s jej krikom, nesúc ho všade kam len dosiahla.

A niečo vo mne praskalo. Pomaly, neisto, každý kúsok nenávisti nahrádzala bolesť a pocit, ktorý som nepoznal.

„SĽÚBIL SI MI VEČNOSŤ!" skríkla a hlas sa jej pod náporom emócií, alebo sĺz lámal... na drobné časti, podobne ako moje srdce.

„HOVORIL SI, ŽE SA TI NIČ NESTANE! HOVORIL SI, ŽE SA VRÁTIŠ, ŽE SA TI URČITE NEMOŽE NIČ STAŤ!"

„Gia..."

„SI LEN OBYČAJNÝ KLAMÁR!"

Chcel som ju zastaviť. Zastaviť moje, ale najmä jej trápenie, ale ona pokračovala, ako keby ma v tom momente ani nevnímala... ako keby to potrebovala zo seba dostať.

„TAK, KDE JE DOPEKLA TVOJA VEČNOSŤ, EVAN!" s jeho menom na jazyku sa pohla dopredu a ja som konal rovnako rýchlo, rovnako premyslene. Netušil som, či si uvedomovala, čo robila, ale len v poslednej chvíli som ju zozadu objal a stiahol na zem, silno ju objímajúc, silno ju držiac, silno, silno a silnejšie. A ona plakala, celá sa triasla a ja som na tom nebol inak. Cítil som, že ma emócie zadúšajú, podobne ako slzy a všetko sa zdalo byť vzdialené a rovnako metúce, rovnako bolestivé. Nakoniec, po ukrutnom, nekonečnom plači, Gia otvorila ústa a šepkajúc... konečne hovorila.

~

V ďalšej časti veľký flashback.. a konečne sa dozviete, čo sa stalo Evanovi :) snáď ste túto kapitolku prežili a snáď sa páčila.