Unbreak My Heart

25.kapitola

Ethan

           Každé slovo, každá spomienka, každý detail som vnímal jasnejšie a jasnejšie. Giine slová mi prenikali do mysle a spôsobovali vo mne nepoznanú, intenzívnu bolesť, ktorá sa len šírila a šírila. Mal som ju zastaviť, prerušiť to týranie, ktoré spôsobovala nie len mne, ale aj sebe. Mal som urobiť tisíc vecí, ale neurobil som nič, len som sedel, držal ju v náručí a počúval jej slová.

Veril som veciam, ktoré neboli pravdou.

Bol som zaslepený obrovskou nenávisťou.

Chcel som pomstu, na ktorú som nemal právo.

A realita ma bodala do hrude, klamstvá, ktorými som naplnili svoju hlavu sa nekontrolovateľne míňali s pravdou a čím viac Gia rozprávala, tým horšie som sa cítil.

Bola to náhoda. Nešťastná, tragická, spôsobená hrou nezodpovedných tínedžerov.

Myslel som si, že potom ako budem poznať pravdu všetko vo mne sa dá do poriadku. Ale mýlil som sa. Klamal som si. Konal som tak strašne hlúpo.

Vina ma dusila, tlačila mi na hruď, do očí mi hnala slzy a v hlave miešala obrovské výčitky svedomia. Nech to prestane, nech to prestane, nech to prestane, opakoval som si, ale niekde hlboko v sebe som tušil, že si zmiernenie vlastnej bolesti vôbec nezaslúžim.

Nenávidel som dievča, ktoré nenieslo žiadnu vinu na smrti môjho brata.

Po Giinom dlhom rozprávaní medzi nami zavládlo ticho. Vnímal som to ako veľmi sa chvela, ako veľmi plakala, ako veľmi obracala svoj pohľad niekam do diaľky, akoby v nej hľadala odpovede na všetky svoje otázky. Aj ja som mlčal, rukou som ju pevne držal a oči ma štípali pod návalom všetkých emócií, ktoré sa vo mne hromadili.

Povedz jej pravdu, ozvalo sa mi v hlave, zaslúži si poznať pravdu.

Chcel som. Naozaj som chcel, ale nenabral som odvahu a tak som len spojil pery a zatvoril oči, prosiac a prosiac, nevedno čo, nevedno koho.

„Prepáč, že som to tak vybalila..." šepla Gia po ďalšej tichej pauze. Hlas mala od toľkého rozprávania a plakania chrapľavý a dutý. „Neviem, čo to na mňa prišlo... nemala som ti to vešať na nos."

Jej ospravedlňujúci tón hlasu ma donútil otvoriť oči, na jazyku som mal tisíc vecí, ktoré som chcel povedať, ale Gia dvihla hlavu, pozrela na mňa a pery jej preťal silený úsmev.

„Zvyčajne nevešiam svoj životný príbeh na nos ľuďom, ktorých... nepoznám."

A vtedy som pochopil, že sa cítila previnilo, pretože mala pocit, akoby ma svojim rozprávaním iba zaťažovala, akoby rozprávala o cudzom človeku, ktorého som ja nemal odkiaľ poznať. Ibaže pravda visela vo vzduchu, bola tak blízko, že stačilo len otvoriť ústa a pochopila by, ako veľmi som jej skutočne rozumel.

V mysli sa mi premietalo moje správanie, to ako veľmi som ňou opovrhoval a nenávidel ju, pre niečo, čo vlastne ani nebolo jej vinou. Chcel som byť jej kamarát, dostať sa bližšie k nej a potom ju zničiť, ale nakoniec som zničil samého seba.

„Gia..."

Rýchlo pokrútila hlavou, hrabala sa na nohy, ale ja som ju uchopil o čosi silnejšie a prstami som zablúdil k jej brade, ktorú som opatrne nadvihol. Dívala sa na mňa, oči mala vyšpúlené, pery málinko otvorené a ja som v jej pohľade márne hľadal zdesenie, alebo neistotu. Iba chabo vyslovila moje meno. Bol to šepot, ston, niečo, čo ma donútilo opatrne skloniť hlavou a pomaly sa dotknúť perami tých jej. Každý kúsok môjho tela odporoval, v mysli sa mi opakovali nenávistné slová, ktoré ma podnecovali k tomu, aby som okamžite prestal, ale všetko som posunul do úzadia, akoby v tej chvíli neexistovalo nič iné, len ja a ona.

Bolo to odo mňa nesprávne.

Sebecké.

Nezodpovedné.

Ale aj tak som svoje pery pritlačil k tým jej o čosi tuhšie. Jemne som ju bozkával, akoby sa mohla cela rozpadnúť, akoby bola tým najkrehkejším stvorením, akoby som sa jej chcel svojimi bozkami ospravedlniť za všetko, čo som nám spôsobil. Voňala po vanilke, jej pery chutili sladko a keď prstami opatrne zablúdila do mojich vlasoch, chytil som ju za boky a pomaly sa posadil tak, aby na mne sedela obkročmo. Tá blízkosť, to ako sa nám spájali hrude, to ako sa ku mne tlačila stále viac a viac, posúvali všetky moje racionálne myšlienky niekam do úzadia.

A tak som ju bozkával o čosi náruživejšie, až kým neotvorila pery a neoddala sa mi úplne celá. Z hrdla sa mi dral ston za každým, čo sa len málinko pohla. Cítil som každý záhyb jej tela, každú dokonalú krivku a čím tuhšie som si ju k sebe tlačil, tým výraznejšie boli moje výčitky. V tej chvíli som si jasne uvedomoval, že sa náš prvý bozk po pár minútach zmení na posledný. Moje ruky sa ocitli na jej tvári, každá na jednej strane jej líc, až vtedy som spomalil, stíchol a pobozkal ju opatrnejšie, vychutnávajúc si jemnosť jej pier – dlho, intenzívne, poslednýkrát.

Keď sa tá náruživá chvíľa medzi nami vytratila, oprel som si čelo o Giine a spomalil svoje zrýchlené dýchanie. V ušiach mi hučalo, srdce v hrudi divoko tĺklo a ruky mi skĺzli späť na jej pás. Očami som pomaly prechádzal po jej tvári, všímal som si jej zatvorené oči, rozochvené viečka a spojené pery. Možno chcela niečo povedať, ale v tom momente sa moje svedomie konečne prelomilo.

„Poznal som ho."

„Čože?" zachrapčala a prudko otvorila oči.

„Evan Preston," vyslovil som jeho meno. Ticho a váhavo, akoby som sa bál vlastnej reakcie.

Gia sa zamračila, odtiahla sa odo mňa a celé jej telo stuhlo.

Nechcel som ti ublížiť.

Prepáč mi to.

Neviem... netuším... nechcel som.

Prepáč.

„Bol to môj brat."

~

Nuž, očakávali ste od Ethana, že sa prizná tak skoro? (dúfam, že som vás aspoň málinko prekvapila.) 

Zbožňujem vás a najmä pri tomto príbehu pre mňa vaša podpora znamená hrozne, hrozne veľa, takže Ďakujem! ❤