Unbreak My Heart

16.kapitola

Ethan

          Ten náhly a nepekný zvrat udalostí, rozhodne nijako nezapadal do mojich plánov. Neurobil som to naschvál, vážne som netušil, čo môže spôsobiť jedno hlúpe zabuchnutie dverí, ale nehodlal som sa preto ospravedlňovať. Gia ma, ale vôbec nevnímala, keď som sa poobzeral po útlej miestnosti, márne hľadajúc okno, či nejaký tajný východ. Dokonca som skúšal tie dvere aj otvoriť, ale príliš skoro som zistil, že hovorila pravdu a cesta von ostala pre nás zatarasená.

„Mali by sme volať na tvojho otca," navrhol som, prechádzajúc prstami po zaprášených poličkách, ignorujúc jej vražedný pohľad, ktorým ma určite prebodávala.

„Steny sú tu až príliš hrubé a navyše otec má tvrdý spánok," vysvetlila znejúc bez dychu a vyľakane.

„A čo tak niekomu zavolať?"

„Nemám tu mobil," zakňučala a v hlase sa jej zas a znova objavil ten zvláštny tón. „A ty?"

Sakra. Tušil som, že ju moja odpoveď nepoteší, ale keď som sa k nej otočil, pohľad obracala k zemi, ruku si tlačila k hrudi a neustále pochodovala z miesta na miesto. „Môj ostal v kuchyni."

Ani nemukla, nepovedala nič, nebol som si dokonca istý tým, či ma vôbec vnímala. Len sa presúvala z boku na bok, dýchala plytko a zvláštne sa triasla, akoby bola v šoku.

„Môžeš s tým prestať?" opýtal som sa, keď znova zopakovala ten istý pohyb a z pľúc sa jej vydral chrapľavý povzdych.

„Nemôžem," sykla a potom povedala to isté, len tichšie, ako keby sama pre seba.

Jej zvláštne správanie ma neskutočne hnevalo, nechcel som nič iné, len aby na pár minút zastavila a dovolila mi v tichu porozmýšľať o tom, ako nás odtiaľ, čo najrýchlejšie dostať. Ibaže čím viac si mumlala a čím dlhšie pochodovala, tým viac ma to iritovalo. Nakoniec som to nevydržal, schmatol som ju za lakeť a zastavil uprostred pohybu. „Myslíš, že, keď urobíš sto kilometrov na tom istom mieste, dostaneš nás odtiaľto von?" zavrčal som a tvár sa mi stiahla do rozčúleného výrazu.

Čakal som, že sa mi rýchlo vytrhne zo zovretia, tak ako to mala vo zvyku, ale ona len zatvorila oči a roztrasene cúvla, čo spôsobilo to, že som svoj stisk o niečo zosilnil. Iba tak zblízka som dokázal jasnejšie vnímať jej bledú pokožku, ktorá v slabom svetle pôsobila tenko ako papier. Vnímal som dokonca aj to ako sa chvela a ako sa jej zvláštne triasla brada. Pery stláčala k sebe a od seba, oči mala stále zatvorené a prstami jednej z dlaní sa silno pridržiavala rukáva na mojom svetri. Ani to som si dovtedy neuvedomoval, až kým tlak svojich prstov o čosi neutvrdila.

„Máš klaustrofóbiu?" opýtal som sa takmer šepky, keď ma jej správanie začínalo namiesto štvania, udivovať.

Ako odpoveď mi ponúkla len pokrútenie hlavou a ďalší dlhý, chrapľavý, mätúci nádych, ktorý vôbec nepomohol všetkým tým narastajúcim pocitom, ktoré sa mi odohrávali v hlave.

„Tak potom?"

Neodpovedala, roztriasla sa ešte viac a keď jej pomedzi zatvorené viečka unikla vlhká slza, úplne som sa stratil. Následne som konal akosi automaticky, úplne bezmyšlienkovo, presne tak akoby som v jej prítomnosti nemal. Opatrne som ju donútil cúvnuť až k zatvoreným dverám, keď sa ich dotkla chrbtom, dovolil som jej, aby mi ešte stále zvierala rukáv svetra, zatiaľ čo moja druhá ruka si našla cestu až k jej brade. Tú som ukotvil medzi svoje prsty, opatrne nadvihol a ešte opatrnejšie k nej prehovoril. „Otvor oči, Gia."

Najprv ma nevnímala, možno ani nechcela, alebo ma jednoducho nepočula, ale akonáhle som to vyslovil ešte raz, počúvla. Len čo sa jej oči stretli s mojimi, z pier jej unikol ďalší zvláštny nádych, nasledovaný hromadou ďalších a ďalších. Netušil som ako konať, ako sa správať, čo robiť. Odrazu sa na mňa dívala uslzenými očami, zvláštnym výrazom v tvári, úplne inak ako dovtedy. Nepoznal som ten pocit, nedokázal som uvažovať a namiesto myšlienok bola moja hlava celkom prázdna.

„Dýchaj," posúril som ju, cítiac že to bolo v tej situácií najdôležitejšie. „Pomaly... dýchaj."

Nemusela ma počúvať, mohla ďalej panikáriť, ale ona, na moje vlastné prekvapenie, popadla po dychu a dovolila vzduchu, aby sa konečne ocitol v jej pľúcach. Už neplakala, oči sa jej málinko rozjasnili a každým nádychom sa triasla menej a menej.

Celé to trvalo niekoľko minút, cez ktoré Gia lapala po dychu, stále sa na mňa intenzívne dívala a stále mi zvierala rukáv, ako keby na jeho nitkách visel celý jej život. Tých pár minút som ju vnímal celkom inak, dýchal som ten istý vzduch, čo ona, delili nás iba milimetre a nebyť tej nenávistí, ktorú som jej smerom mal cítiť, možno by som si ju pritiahol bližšie k sebe, možno by som ju objal, možno by to bolo celé úplne inak.

„Ďakujem," šepla po chvíli a úplne nečakane sklonila hlavu a čelom sa oprela o moje rameno. Stačilo tak málo a celý som stuhol, cítiac ako sa mi srdce v hrudi roztĺklo o čosi rýchlejšie, ako som jej vanilkovú vôňu vnímal o čosi intenzívnejšie a ako sa teplo jej tela miešalo s tým mojim. Bola tak blízko, že ma vlasmi šteklila na brade. Tak blízko, že ma jej dych zohrieval na hrudi. Tak blízko, že som nedokázal uvažovať.

„Keď mi zomrela mama, veci u nás doma sa veľmi zmenili," prehovorila po chvíli stále šepotom, akoby sa bála. Netušil som, čo ju donútilo rozprávať, ale nehodlal som sa ju prerušiť. „Bola som ešte malá a zvedavá. Strašne som chcela vedieť, čo sa schováva v jednej zo skriniek, ktoré tu otec ukrýval a tak som sa vybrala celé to preskúmať. Vtedy som netušila, že tie dvere sú pokazené. Nevedela som, že keď ich za sebou zatvorím, nedostanem sa von. Matteo bol na školskom výlete a otec... nebol na tom najlepšie. Keď som začala panikáriť a plakať, bolo neskoro... príliš neskoro na to, aby ma niekto počul, alebo niekto oslobodil. Strávila som sem dva dni. Bez jedla, bez vody, úplne vyľakaná, uplakaná, ubolená..." cítil som jej hlboký výdych a to ako sa znova nepatrne zatriasla. „Nenávidím túto miestnosť."

Celé som to v tom momente pochopil. To, čo Gia prežívala tých pár minút bolo vlastne len spomienkou na to, čo cítila v minulosti. A tak som v sebe opäť hľadal náznak toho, ako sa zachovať, čo povedať, čo urobiť.

Myšlienky mi to zakazovali, celé telo sa proti tomu búrilo, ale ja som dvihol ruku a ľahko, sotva badateľne jej ňou skĺzol po chrbte. „Za pár hodín sme vonku, sľubujem."

Keď prikývla, zatvoril som oči a vynadal sám sebe, že som nedokázal konať tak akoby som pôvodne mal. Keď cítime nenávisť voči nejakému človeku, neutišujeme ho, nesnažíme sa ho upokojiť a necítime sa v jeho prítomnosti tak, ako som sa cítil ja.

Tých pár minút, ale niečo rozhodne zmenilo a ja som sa bál prísť na to, čo všetko sa skrývalo za tým, čo som svojim nepremysleným správaním spôsobil. 

~

Vraciam sa k svojim primitívnym poznámkam autora pod tou roztomilou vlnkou.

 Ehm, túto časť som mala premyslenú, ale hneď ako som ju začala písať Ethan si ju napísal sám a ja ho za to nemám rada. Mám toľko vecí (negatívnych), ktoré by som k tomuto chcela napísať, ale nechám si ich pre seba. Dúfam, že aspoň vám sa táto kapitola bude páčiť a nič neoslavujte, ešte stále sme v jednej miestnosti :D ešte nič nie je stratené. 

Zbožňujem vás, a ďakujem, že čítate tento príbeh, lebo ja som ho už minimálne 3x chcela vymazať , ale začína ma baviť a pevne verím, že bude aj vás. 

PS: Sľubujem, že celé toto potrvá ešte pár dní a ak ma budete dostatočne podporovať časti budú oveľa, oveľa častejšie!