Unbreak My Heart

8.kapitola

Ethan

Keď som opúšťal Londýn naivne som si myslel, že môj návrat domov spôsobí nejakú zásadnú zmenu. Netúžil som po chladných večeroch, len s mamou, ktorá unavene lyžicou premiešavala už beztak chladnú polievku. Nevnímala ma. Väčšinu času, len očami sledovala pohyb svojej ruky a potom, sotva po pár minútach vydýchla, oznámila mi, že už vôbec nie je hladná a opäť sa stratila vo svojej izbe.

Nič nemohlo byť viac depresívne ako vidieť ju v takom stave. Prázdnu. Necitlivú. Trosku.

„Kde je vlastne Eliot?" opýtal som sa, keď mi ticho v miestnosti nepríjemne rinčalo v ušiach.

Mama na krátky moment zdvihla pohľad, obdarila ma malým úsmevom a potom ľahostajne pomykala plecami. „Niekde von, zlatíčko. Stále je len niekde von."

Stisol som sánku tak pevne, že ma zaboleli zuby, ale hnev rýchlo vystriedalo zúfalstvo. „Nemyslíš si, že by mal s nami večerať aspoň raz do týždňa?"

Čakal som, že bude súhlasiť, že skrátka niečo povie, ale ona opäť len ľahostajne mykla ramenom, akoby jej môj návrh prišiel úplne zbytočný. „Práve teraz je vo veku, kedy mu všetko spojené s rodinou pripadá trápne. Nechajme ho vybúriť sa a on sám sa k nám vráti."

„Má štrnásť, mami," zavrčal som, cítiac ako ma pomaly opúšťala všetka trpezlivosť. V tom momente som netúžil po ničom inom, len vstať, podísť jej smerom a poriadne ňou zatriasť, aby si konečne uvedomila, že niečo nie je v poriadku.

Že nič nie je v poriadku.

Otec trávil všetky voľné chvíle v práci. Zatvorený v kancelárií. A spoločnosť mu určite robila nejaká mladá sekretárka, ktorej vonkoncom nevadilo, že svojim hlúpym správaním rozbíjala cudziu rodinu. Zrejme to bolo jedno aj otcovi, keďže úplne zabudol, že ho doma čaká manželka, ktorá do seba napchávala antidepresíva, akoby to boli cukríky.

Prešli iba dva týždne a ja som pomaly, ale isto strácal všetku trpezlivosť.

Chýbala mi rodina, ktorá sa držala po hromade. Pred tým bolo všetko v poriadku. Večerali sme všetci spolu, mama nás ráno budila bozkom do vlasov a otec nás pravidelne vozieval do školy. No a potom sa veci zmenili. Najprv Londýn a potom Evanova nešťastná smrť. Občas stačilo naozaj málo, aby sa niečo, čo kedysi držalo pokope, úplne rozpadlo.

„Ja viem, zlatíčko," vydýchla mama po chvíli a tým ma vytrhla z mojich nezmyselných úvah. Jej oči sa vpíjali do mojich a smútok, ktorý sa v nich odrážal ma pomaly dusil. Dívala sa na mňa, pery žmolila k sebe a v pravej ruke zvierala biely obrúsok. „Som veľmi unavená, pôjdem si ľahnúť, dobre?"

Znova som nahnevane pokrčil obočie, tvár sa mi stiahla a pery otvorili prv než by som sa stihol zamyslieť nad tým, čo povedať. „Nemyslíš, že by si s tým mala niečo urobiť? Eliot má štrnásť, mami. Nemal by chodiť domov neskoro v noci, nemal by vymeškávať školu a už vôbec by sa nám nemal všetkým vyhýbať."

Na pár sekúnd v jedálni zavládlo rozpačité ticho. Mama zbledla a keď prudko vstala, stolička na ktorej sedela málinko zabalansovala. „Chceš mi povedať, že ho zle vychovávam, že sa o neho nestarám? Som stále unavená Ethan! Nestíham sledovať dni. Tvoj otec je stále preč. Ty si sa vrátil po troch rokoch a ja som zlá matka?! Robím všetko čo je v mojich silách, ale niekedy treba nechať veci tak ako sú!"

Nedala mi priestor, aby som niečo povedal. Nedovolila mi, aby som sa jej ospravedlnila. Len položila obrúsok k nedojedenej polievke, potiahla nosom a rýchlo odišla preč, ako keby ju moje slová viac než ranili.

Nechcel som sa jej nijako dotknúť. Chcel som len späť svoju sebavedomú mamu. Osobu, ktorá chodila stále upravená, niesla sa v drahých šatách, s ligotavými náhrdelníkmi okolo krku. Chcel som späť svoju rodinu, ale odrazu som netušil, či vôbec existovala taká možnosť.

~

To, že som nemal dobrú náladu bolo samozrejme. Celý zvyšok týždňa som premýšľal nad tým, ako zastaviť Eliotove detinské správanie, ako prinúť mamu ísť na terapiu a ako vysvetliť fotrovi, kde je jeho pravé miesto.

Lenže ja som nebol Evan. To on bol ten, kto mal vždy tie najlepšie nápady. Povedz mi, čo mám robiť, idiot?

To, že moje nápady stáli celkom za hovno bolo viac než očividné. Veď, ktorý debil by pracoval v hlúpej pekárni, len preto, aby sa dostal bližšie k dievčaťu, ktoré nenávidel?

Len totálny debil.

Stál som opretý o vysoký drevený pult, vnímal som len prázdno v miestnosti a chuť čokoládovej sušienky, ktorá sa mi pomaly topila na jazyku. Vynikajúce dobroty boli hádam jediným pozitívom mojej novej práce, zvyšok bol totálne na nič.

Nedostal som sa k Gii, tak ako som si pôvodne namýšľal. Opak bol pravdou. Vždy, keď sme sa čo i len na chvíľu ocitli v rovnakej miestnosti, zúrivo na mňa zagánila a stratila sa z dohľadu.

„Nemáš to jesť," ozvalo sa zrazu za mnou a keď som sa pomaly otočil za zvukom hlasu na perách mi hovel úsmev.

„Kto povedal?"

Gia skrčila obočie na bledej tvári, obdarila ma zúrivým pohľadom a prekrížila si ruky cez šedý sveter, ktorý jej ľahko padal z pliec a odhaľoval čierne ramienko od podprsenky. Na líci mala škvrnu od múky, blond vlasy vo vysokom chvoste a uprostred čela jej hovela výrazná vráska. „Ja som povedala. Všetko, čo je tu," ukázala smerom k poličkám. „Je pre zákazníkov. Nie pre teba."

Pomaly som si vložil zvyšok sušienky do úst a ešte pomalšie som začal prežúvať. Jasne som na jej tvári videl ako ju to rozzúrilo a práve to ma tešilo ešte viac. „Pre akých zákazníkov, G-I-A? Pokiaľ viem, odkedy som tu, nikto sem nestrčil ani pätu."

Zaťal som do živého. Tá zúrivá maska z jej tváre sa vytratila a ostalo len číre prekvapenie, ktoré však rýchlo zakryla. „Oh, možno je to tým, že tu stojíš a tvoja škaredá tvár všetkých odpudzuje."

Musel som sa zasmiať. Jej správanie bolo tak patetické, tak arogantné, tak ľahko čitateľné. Vystrel som sa, pomaly zdolal vzdialenosť, ktorá bola medzi nami a až keď sa naše špičky tenisiek dotýkali, dovolil som si prehovoriť. „Si si istá, že moja škaredá tvár všetkých odpudzuje?"

Netušil som, že to zaberie, ale Gia sa trhane nadýchla, ako keby ju moja prítomnosť obmedzovala. Až takto zblízka som si uvedomil aká bola nízka, ako jej žiarili oči a ako ma v nose šteklila jej vanilková vôňa. Stačilo pár sekúnd a uvedomil som si, že som na to možno šiel úplne zle. Mohol som sa jej dotknúť, mohol som to všetko ukončiť, ale ja som nechcel jej telo. Chcel som jej myseľ, to najslabšie a najcitlivejšie miesto.

„Stojíš v mojom osobnom priestore," zavrčala cez zovreté zuby a prv než by som stihol niečo povedať, zaprela sa mi oboma dlaňami do hrude a ľahko ma od seba odtlačila, až som takmer stratil všetku rovnováhu. „Toto," ukázala na neviditeľné miesto okolo seba. „Je môj priestor a ty," ukázala na mňa. „V ňom nie si vítaný, tak si nabudúce dvakrát rozmysli, či sa ku mne priblížiš. Neručím za to, čo sa stane."

Prekvapila ma. Možno nebola taká slabá ako som si namýšľal. Možno sa v nej skrývalo oveľa viac. Nič však nezmenilo môj názor. Myšlienkami som sa vrátil k pondelku, k tomu idiotovi, ktorý jej priestor narušiť mohol a moje zuby opäť cvakli o seba, keď som v hneve zaťal sánku. Nežiarlil som. Len ma hnevalo, že Evan pre ňu prestal existovať v deň, keď sa vytratil z tohto sveta. Príliš rýchlo zabudla a príliš rýchlo sa chcela posunúť ďalej.

A to na mojej chuti pomstiť sa iba pridávalo.

Už som netušil, čo bude najlepším plánom, ale v hlave som mal iba jednu vec. Drž si priateľov blízko a nepriateľov ešte bližšie.

~

 Viem, že ste strašne zmätené, ale ja sľubujem, že ak budete čítať aj ďalej všetko sa dozviete :D nemôžem vám to vytárať hneď na začiatku, lebo inak by mal príbeh len desať kapitol a to predsa nechceme. 

Ďakujem všetkým, čo to čítate :) ja viem, že začiatky nie sú bohviečo, ale musíte mi dôverovať :D