Unbreak My Heart

13.kapitola

Gia

       Nasledujúce ráno som sotva dokázala otvoriť oči. V hlave mi hučalo, hrdlo mi mučili nepríjemné suchoty a každý čo i len malý náznak pohybu ma bolel. Nepoznala som tento stav, bolo to pre mňa úplne nové a to ma istým spôsobom desilo. Trvalo to však iba pár minút, kým sa moja myseľ začala rozjasňovať, akoby niekto predo mňa rozprestrel čisté plátno.

Rande. Connor. Hádka. Eliot. Alkohol. Nič.

Nikdy by som si nedovolila tvrdiť, že sa prvýkrát v živote opijem práve v prítomnosti Evanovho mladšieho brata, po najhoršom rande, na cudzej party. Ale stalo sa a ja som sa cítila preto ešte horšie. Vždy som sa totiž vyhýbala alkoholu, nechutil mi a hrozne ma miatlo, čo v ľuďoch spôsoboval. Najviac som mu, ale prideľovala vinu práve za tú noc, ktorá môj život od základov zmenila.

„Vstávaj," ozvalo sa odrazu nado mnou a ja som preľaknuto otvorila oči, čo spôsobilo, že ma na pár nedbalých sekúnd oslepili ranné lúče slnka, ktoré si razili cestu cez pootvorené okno. Bola to možno minúta, kým mi došlo, že okno na ktoré som sa uprene dívalo nebolo oknom v mojej izbe a hlas, ktorý ma vytrhol zo zamyslenia nepatril môjmu otcovi. Ďalšiu minútu som len nemo zízala vpred, so strachom pootočiť hlavu, akoby moje detinské správanie mohlo oddialiť to, čo sa mi hlava snažila jasne naznačiť.

Nebola som doma.

Tá tichá, nevinná pripomienka, mi akoby prebrala dovtedy otupené zmysly a ja som si jasne začala všímať drobné detaily okolo mňa. Chrbát sa mi vrýval do najpohodlnejšieho matraca na svete, prikrývka, ktorú som si tlačila na hruď bola tmavej zelenej farby a vôňa, ktorá mi z nej prúdila nosom bola spleťou ťažkého parfumu a aviváže. Ešte raz som sa hlboko nadýchla, s úmyslom rozpoznať danú miešaninu vôni, alebo som si len chcela dodať odvahu presunúť svoj zrak z okna, na osobu, ktorá postávala nado mnou. Nebol to dobrý plán, nebola som totiž ani len trocha pripravená na to, čo som pred sebou videla.

Ethan postával len pár metrov od postele, ruky mal prekrížené na hrudi a tvár mu zdobil zamračený výraz, ktorým ma sebaisto prebodával. „Vstávaj," zopakoval oveľa ráznejšie. „Nemám na teba celý deň."

Cítila som ako mi hruď zovrela bolesť, ako mi myšlienky zaliali obavy a ako sa moje pľúca odmietli nadýchnuť. Chcela som sa zaryť hlbšie do matraca, schovať pod teplú prikrývku, upokojiť svoje na divoko tlčúce srdce v ťažkej vôni, ktorá mi neustále rezonovala v nose. Chcela som ujsť, len aby som nemusela čeliť všetkým tým pocitom, ktoré sa mi hromadili v tele. Hanba, zmätok, vina, ľútosť a znova hanba.

Namiesto úteku som si prečistila hrdlo a ticho vyslovila otázku, ktorá mi napadla ako prvá. „Kde som to?"

Ethan spustil ruky k telu, k šedému svetru, ktorú mu obopínal hruď a ak to bolo vôbec možné, zamračil sa ešte viac. „Si u mňa doma."

„A čo tu robím?"

Pomaly sa nadýchol, dlane zovrel v päsť a tvár mu zovrela nová dávka hnevu, ako keby ho moje otázky pripravovali o všetku trpezlivosť. „To isté sa pýtam aj ja," zavrčal, vošiel si rukou do vlasov a hlavou pokynul smerom k zatvoreným dverám. „Buď rada, že som ťa neodviezol domov, priamo pred tvár tvojho otca, alebo ťa nenechal niekde na ulici."

Oh, aké galantné, ďakujem. „Takže si ma sem... položil ty? A kde je vlastne to sem?"

Kráčala som zrejme po tenkom ľade, pretože Ethanov výraz tváre vôbec nepoľavoval. „Nepoložil som ťa, pôvodne si mala spať na zemi, ale spadla si do postele ešte skôr než by som stihol zatvoriť dvere. A to sem je moja izba, moja posteľ a moja dobrá vôľa."

Ešte to mi v živote chýbalo, aby som bola dlžná človeku akým bol on. Radšej by som naozaj zaspávala niekde na ulici, alebo čelila otcovmu hnevu. „Mohol si ma odviezť domov."

Krátko prikývol. „Mohol, ale neodviezol, pretože som si to nechcel pokašľať u tvojho otca. Takže by si mi mala byť vďačná."

To odo mňa chcel? Aby som mu s pokorou poďakovala za to, že ma zachránil pred otcovým hnevom? To si vôbec neuvedomoval, že sa otec bude zlostiť ešte viac, keď sa objavím doma skoro ráno, potom čo som mala byť na rande s chalanom, ktorého sotva poznal?

Tak teda ďakujem pekne.

Za nič.

Neviem, čo odo mňa Ethan očakával, ale keď znova prehovoril v hlase mal ten dobre známy chlad, akoby ho moja prítomnosť iba rozčuľovala. „Toto nie je hotel, takže konečne vstaň a pober sa odkiaľ si prišla."

Premohla som teda ráznu bolesť v hlave, aj to, že som bola príšerne unavená a pomaly som sa vyškriabala z postele, ďakujúc všetkému a všetkým, že som bola oblečená a okrem topánok, ktoré ma čakali pri rohu postele, mi nič nechýbalo. Netušila som, čo povedať, či predsa len nepoďakovať, alebo len skrátka kývnuť hlavou na znak pochopenia.

Ešte skôr než by som stihla niečo povedať, prehovoril znova on. „Odkiaľ poznáš Eliota?"

Tá otázka nemala ten čudný hnevlivý tón, ktorý používal v mojej prítomnosti. Ba naopak, vyslovil to so zvláštnou pokorou, ako keby mu na mojej odpovedi viac než len záležalo. Ibaže, tá otázka ma prekvapila, vniesla do mojej mysle nový zmätok a aj napriek tomu, že som nechcela odpovedať, trvalo to jeden nádych a z pier mi unikla v minúte premyslená veta. „Je to brat niekoho, koho som poznala."

Nepovedala som pravda, ale nebola to ani lož. Eliot bol naozaj bratom niekoho, koho som poznala, ale za jeho existenciou v mojom živote sa skrývalo oveľa viac detailov, ktoré som nebola pripravená povedať nahlas. Srdce mi ešte stále sužovali obavy, že keď určité veci vyslovím nahlas, stanú sa skutočnosťou a ich prienik do reálneho sveta zničí môj život ako voda zničí hrad z piesku.

Prekvapila ma Ethanova reakcia na moju odpoveď. Ešte skôr ako som sa ho stihla opýtať odkiaľ Eliota poznal on, schmatol ma za lakeť a zatiahol smerom k dverám, ktoré prudko otvoril a kývol rukou dopredu. „Týmto končí môj servis, nájdi si cestu von a cestu domov. A nezabúdaj, že si mi dlžná, nenechávam na svojej posteli zaspávať ľudí, ktorých nemám rád."

Ľudí ktorých nemám rád?

Dlžná?

Nájdi si cestu?

Potlačila som bolesť, ktorá ma sužovala od hlavy až po päty, ale nedokázala som potlačiť to, čo vo mne spôsobili jeho slová. „Netuším, čo proti mne máš Ethan," začala som, nevšímajúc si varovné výkričníky, ktoré mi jasne naznačovali, aby som mlčala. „Ale začína to byť až príliš okaté. Nepotrebuješ prácu. Šoféruješ to najlepšie auto, bývaš v tomto luxuse a nosíš toto oblečenie," kývla som rukou jeho smerom. „Človek ako ty by nemrhal svoj čas v nejakej pomaly rozpadajúcej sa pekárni."

Neviem odkiaľ sa zo mňa valili tieto obvinenia, nikdy som nad tým nepremýšľala, ale ako som tak pred ním stála, pozerala mu do očí a znova vdychovala jeho znamenitú vôňu, niečo tie skladačky dávalo dokopy. „Neviem aký je tvoj úmysel, a čo schovávaš za svojim správaním, ale ja na to prídem," nadvihla som ukazovák a varovne zúžila oči. „A keď na to prídem, nebude to pekné."

Nedovolila som mu odpovedať, nemrhala som ďalšie sekundy v jeho prítomnosti, len som schmatla svoje veci a rýchlo sa pratala preč. Cestou po schodoch som zavolala Mattovi, on bol totiž mojou jedinou výhovorkou a jedinou záchranou v situáciách podobným tejto. Prišiel pre mňa za necelých pätnásť minút, ktoré som ja trávila kráčaním príjazdovou cestou od honosnej vily a úzkym chodníkom prázdnej ulice, popri tichých domoch. Keď som nastúpila do auta, Matteo mlčal. Vedel, že by som mu neodpovedala na žiadnu otázku. Celkom stačilo to, že som vnútri panikárila nad všetkou prácou, ktorá na mňa čakala doma.

To, ale nebola jediná starosť, ktorá ma sužovala. V hlave sa mi opakovali moje slová, ale aj to, čo mi povedal Connor a ja som netúžila urobiť nič, len sa skrútiť do klbka a aspoň na pár hodín zaspať. Netušila som ako mi dovtedy mohlo pomedzi prsty ujsť toľko detailov, ale bola som pripravená prísť na všetko, čo sa skrývalo za Ethanom a jeho správaním.

Potrebovala som len čas.