Unbreak My Heart

22.kapitola

Ethan

         Myšlienky boli niečo, čo som nedokázal ovládať. Nech som sa akokoľvek snažil na pár sekúnd vypnúť, zabudnúť, prestať. Nešlo to. Každým dňom, každou nedbalou hodinou, boli moje myšlienky čoraz viac zmätenejšie, akoby neexistovalo žiadne možné riešenie.

Čo ak Evana naozaj dohnala Gia k takému zúfalstvu, že napokon skočil úplne dobrovoľne?

Čo ak je to celé len hlúpa lož?

Čo ak je to pravda?

A prečo by to robila?

Nemilovala ho?

Nemiloval on ju?

Prečo o ňom nikdy nerozprávala?

Prečo za každým menila tému?

Prečo bolo pre ňu tak ťažké hovoriť o ňom?

Chcel som, len poznať pravdu. Len konečne z jej pier počuť to, čo sa naozaj stalo v tú noc. Chcel som počuť, že to nebola jej vina. Chcel som toho tak veľa, ale nedostávalo sa mi nič.

Pomaly som nadobúdal pocit, že sa z tých všetkých otázok zbláznim. Netušil som komu veriť, ako sa správať, kde hľadať správne odpovede. V tých momentoch mi brat chýbal asi najviac. Iba on totiž vedel, kde bola pravda. Iba on by mi stlačil ramená, zatriasol mnou a všetko mi vysvetli. Lenže Evan pri mne nebol, Gia o ničom nerozprávala a tak bolo pre mňa úplne jednoduché veriť všetkému, čo mi Connor vyrozprával.

A potom sa zjavila.

Chystal som sa za otcom, vysvetliť mu, čo sa stalo, vykričať mu do tváre, aby sa konečne spamätal, alebo skrátka urobiť konečne niečo aspoň trocha viac zmysluplné. Cítil som sa totiž neschopne. Nedokázal som nič vyriešiť, nikomu pomôcť, nikoho nenávidieť. Vrátil som sa z Londýna, aby som všetko napravil, aby som zistil pravdu, aby som sa pomstil, ale nič z toho som nebol schopný urobiť správne. Nedokázal som ani nenávidieť, ani pomôcť, ani na nič prísť.

Gia ma našla len v pyžamových nohaviciach, stále zmäteného, stále neschopného. Chvíľu ma neisto pozorovala, dýchala stroho a keď natiahla ruku k mojej tvári, bol som to ja, kto mal odrazu neskutočný problémy dýchať. Nepoznal som to. Jej jemný, nežný dotyk mi pripomínal večeri, keď som ako malý nemohol zaspať a mama ma hladila po vlasoch, až kým som spokojne nezatvoril oči. Gia robila to isté. Ako v tranze sa bruškami prstov dotýkala zvyškov pomaly miznúcich modrín na mojej tvári a ja som ju neisto pozoroval a hľadal v sebe silu ustúpiť, vytrhnúť sa z jej vábenia, ale urobil som presný opak a spokojne som zatvoril oči.

Srdce v hrudi mi bilo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Jej dotyk bol čoraz nežnejší a potom šepky vyslovila sotva počuteľne. „Musíme sa porozprávať."

Netuším prečo, ale tá veta ma prebrala, donútila cúvnuť, donútila reálnejšie uvažovať. Odrazu som pred sebou znova nedokázal vidieť nič iba číru zlosť. „O čom?"

Tón môjho hlasu neznel ani trocha milo. Vrčal som a Gia pôsobila nervózne, akoby ju moja reakcia úprimne prekvapila. „Počula som..." prestúpila z nohy na nohu a vlasy si roztrasenými prstami zatlačila za ucho. „Počula som to, čo sa stalo medzi tebou a Connorom."

Fajn, pomyslel som si, prekrižujúc si ruky na hrudi, cítiac ako ma studený vzduch preberá čoraz viac z toho tranzu, ktorý vo mne spôsobil jej nevinný dotyk. „A čo sa stalo s Connorom, Gia?"

„Pobili ste sa."

„Vážne?" zaironizoval som.

Prikývla, zdvihla hlavu a obdarila ma neistým pohľadom. Strácal som sa, tak veľmi. V jej pohľade, v jej vanilkovej vôni, vo všetkom, čo som chcel povedať.