Unbreak My Heart

26.kapitola

Gia

       V jednu chvíľu som zo seba s plačom dostávala veci, o ktorých som už nikdy netúžila hovoriť, a v ďalšiu sa Ethanove pery zmohli mojich, kradnúc moje myšlienky a racionálne uvažovanie, až kým som neprestala plakať, až kým som sa mu neoddala celá, až kým som celkom nezabudla.

A potom vyslovil tie slová, ktoré ma v jednej sekunde zlomili a pripravili o dych.

„Bol to môj brat."

Zasmiala som sa. Bola to tá najprirodzenejšia reakcia. „Nie si vtipný."

Moja túžba vidieť na jeho tvári aspoň náznak úsmevu sa celkom vytratila s ubúdajúcim časom. Tváril sa vážne. Pery mal spojené, očami sledoval všetko len nie mňa a celý jeho postoj bol príliš stuhnutý, akoby sa hanbil, bál, túžil všetko vrátiť späť. V takýchto chvíľach prahnete potom, aby vás niekto uštipol, presvedčil o tom, že snívate a že realita je stále taká istá, stále tak isto krásna. Sen sa však nerozplýval, studený vietor mi ešte stále rozfúkaval vlasy a jasne som cítila ako mi na spuchnutej tvári pomaly uschýnajú aj posledné slzy.

Sekundy.

Minúty.

Hodiny.

„To nie je možné," šepla som, no hlas mi zlyhal a v očiach ma zaštípali ďalšie slzy.

Ethan pomaly presunul ruku na môj pás a až vtedy som precitla a uvedomila si, že sedím v jeho lone, tlačím sa k nemu a na perách ešte stále cítim intenzitu jeho bozkov. Tá myšlienka, tá chvíľa ma donútila pozviechať sa na nohy a cúvnuť, až kým som nestála ďaleko od neho, ďaleko od jeho vône, ďaleko od jeho prítomnosti. Celé moje telo sa chvelo, v hlave sa mi hromadili výčitky svedomia a tisíce otázok, ktoré sa zdali byť zbytočné, no zároveň veľmi dôležité.

„Gia..."

„Drž hubu!"

Potrebovala som čas. Na premýšľanie, na urovnanie si myšlienok, na samú seba. Nechcela som byť hrubá, tie slová, čo som vyslovila prekvapili i mňa samotnú, no Ethan len sklonil hlavu a váhavo prikývol.

Tak strašne som túžila potom, aby to bola lož.

„Evan má len jedného brata," zamumlala som tak strašne zúfalo, tak strašne prosebne. „Eliota."

Neodpovedal a to ma rozčúlilo tak veľmi, že ďalšie slová mi z pier unikli v podobe chrapľavého výkriku. „Tak už niečo do čerta povedz!"

„Prepáč," šepol, akoby to jedno slovo mohlo celé napraviť, akoby neexistovalo nič lepšie, nič zmyselnejšie.

Stále tam sedel, díval sa do zeme, do diaľky, do neznáma a ja som márne prosila, aby sa ku mne konečne otočil a povedal mi, že klame, že žartuje, že si to celé len vymyslel. Nič z toho však neurobil a každou ubiehajúcou minútou som sa cítila horšie a slabšie, úplne bezmocne a priveľmi nahnevane. Emócie ma ovládali, myšlienky utekali všetkými smermi a moje srdce sa pomaly lámalo, akoby bolo ucelené dohromady a zase roztrieštené na tisíce kúskov.

„Čo si mu urobil, že o tebe nikdy nehovoril?" opýtala som sa nakoniec.

Mlčal.

A cez to ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo som si všetko spojila dokopy. Každý jeden detail tej noci s každou spomienkou na Evana, a všetko to začalo dávať lepší zmysel. Akoby niekto predo mňa položil skladačku a ja som konečne našla tie správne kúsky, no necítila som sa lepšie, ba naopak – kolená sa mi chveli, srdce v hrudi žalostne bolelo a slzy ďalej prúdili dole mojou tvárou, úplne prirodzene, úplne svojvoľne.