Red Basket

23. Kapitola

Matsuo

Nemo som sledovala ako Katsu vychádza von z izby. Nenávidela som, keď mala pravdu. Čosi mi však stále navrávalo, že Izuki naozaj inú má. Doteraz sa moje vnútorné ja, prípadne môj šiesty zmysel alebo ako to nazvať, nikdy nemýlilo. Už len keď som si vybavila Izukiho vyhýbavý pohľad, jeho nesmelé a rozpačité výhovorky, vzkypela vo mne žlč. Nehovorím, že to bolo úplne racionálne, predsa len som nemala žiadne hmatateľné dôkazy, ale vychádzala som z toho, čo som videla. Napokon on doteraz ani len neprejavil najmenší záujem o to, aby sa so mnou porozprával. Nikdy mi to nevysvetlil, nechával ma takto s hnevom. Napriek tomu všetkému však vo mne rezonovala ako ozvena posledná veta Katsu. Aomine Daiki, nesmierne populárny a geniálny športovec s arogantným vystupovaním, telom ako model a nikdy nemal ženu. Keď mi hľadel do očí vo vášnivej chvíli plnej bozkov, bolo veľmi ľahké vypustiť z hlavy Izukiho a uveriť mu. S odstupom času a v jeho neprítomnosti to bolo jednoduchšie spochybniť. Rovnako ako bolo jednoduché spochybňovať Izukiho vernosť.
„Do čerta!" vankúš po mojej pravici s tupým odrazom od steny skončil na Katsuinej posteli. Ak som si myslela, že hádzaním rôznym predmetov v dosahu mojich rúk vyventilujem negatívne pocity ako frustráciu, zlosť, sklamanie, bola som na omyle. Povzdychla som si, z obývačky som počula len nepatrné zvuky. V tejto chvíli som závidela Katsu. Nie pre to, že bola s niekým koho ľúbi a mohla s ním byť v tesnej blízkosti, ale preto, že mala vo svojich pocitoch jasno. Od začiatku vedela, že otvára srdce Kiyoshimu, aj keď ho chcela prenechať sestre a obetovať sa pre Kagamiho. Vedela však ako na tom je. A ja? Je možné, že som si lásku k Izukimu len predstavovala, lebo som videla Katsu a Kiyoshiho? Alebo je možné, že po tom, ako si ma Aomine na začiatku nevšímal a cítila som sa nechcená, tak som našla útechu u Izukiho? Je možné, že si to, že má inú, naozaj len navrávam?
Nie. Nevydržím to viac. Chrbtom ruky som si utrela slzy a nasadila som pevný výraz. Potrebujem to vyriešiť raz a navždy, lebo inak sa zbláznim. Potrebujem to vyriešiť kvôli Katsu, kvôli Seirinu, kvôli tým dvom, ale najmä kvôli sebe. Som normálna, že sa tak trápim pre chlapov? A sú oni normálni, že mi toto spôsobujú? S tichým rozhodnutím som zliezla opatrne z postele a našľapujúc na špičky som sa úplne nepozorovane dostala na chodbu. Z vešiaka som stiahla opatrne vetrovku a vykradla som sa z bytu von. Len čo som sa nadýchla čerstvého vzduchu, započula som z diaľky zarinčanie reťazí.
Fuck. On tu stále je? Teda, nie žeby som nebola rada, v bruchu sa mi rozlietali motýle len čo som ho zazrela a hlavu mi zaplnili obrazy, ako sme strávili spolu posledné hodiny. Na chvíľu sa mi zastavil dych, no nakoniec som sa donútila otočiť sa na druhú stranu a s kapucňou prehodenou cez hlavu som obišla celý komplex budov z druhej strany, tak, aby ma nevidel. Potrebovala som sa porozprávať s Izukim, vysvetliť si to.
Netrvalo mi veľmi dlho, kým som sa ocitla pred jeho bytovkou. Nechcela som mu zazvoniť a riskovať, že by mi otvoril dvere niekto z jeho rodiny, nuž som vzala do ruky mobil a vytočila jeho číslo.
Zvonilo to nesmierne dlho. Frustrovane som zaťala päste. Izuki, teraz nie je vhodná doba ignorovať telefonáty. Ak to nezdvihneš, tak... vyhrážku som ani nezdvihla dopovedať, keď sa na druhej strane konečne ozval jeho nahnevaný hlas.
„Čo chceš?" žiadny pozdrav, oslovenie... že by sa to už dozvedel? Preglgla som. V tejto chvíli som sa cítila vinne.
„Ahoj Izu, si doma?" zozbierala som v sebe všetky sily, ktoré som našla a donútila som sa chovať zdvorilo.
„Hej." Krátka odpoveď, no počula som v jeho hlase neskrývanú zlosť.
„Okej, neporozprávame sa? Stojím pred tvojim domom..." pohľadom som vyhľadávala v oknách jeho tvár, tipujúc, kde asi tak môže mať izbu, nakoľko som si nebola istá. Zdalo sa mi to, alebo som v jednom z okien zazrela jeho hlavu?
„Ráno si mi nedala najmenšiu šancu porozprávať sa." A naozaj, scéna z rána sa opakovala, s tým detailom, že ja som nemala so sebou jahody. A zabudla som, že mi ráno nebolo najlepšie.
„Ako chceš, pôjdem domov..." rezignovane som odvetila. Nebudem tu stáť ako debil a prosiť ho. Ešte som nestratila svoju dôstojnosť (i keď dnes s Aominem tomu veľa nechýbalo).
„Ale nie, počkaj. Idem dole." Píp. Zložil. Videla som v jeho izbe zhasnúť. Super, mám pár sekúnd, nanajvýš minút, kým sem príde a ja mu poviem čo. Izuki, ty si ma podvádzal, tak ja som podviedla teba. Alebo by bolo možno lepšie povedať Izuki, veď sme spolu ani nechodili. Nestihla som si však dokopy ani len poriadne čo chcem povedať a zrazu predo mnou stál vo vetrovke a v...
„Pekné papuče." Okomentovala som s poloúsmevom, no jeho tvári a vrazu som sa vyhla a nepozrela som naňho. Bolo mi lepšie pozerať sa na jeho chlpaté bordové papuče. Naozaj mu patrili alebo to bol vianočný darček od niekoho z rodiny a musel ich doma nosiť nasilu?
„Matsu, prečo si tu?" zazrela som ako si zložil ruky na hrudi a cítila som jeho pohľad na sebe.
„Chcem sa porozprávať." Odvetila som stroho.
„To som už počul. Začni." Vyzval ma krátko a vtedy som sa donútila zdvihnúť hlavu. V jeho očiach som videla výčitku.
„Nesadneme si?" ešte som nebola pripravená začať vážny rozhovor. Najmä nie, keď stál takto ako dozorca vo väzení nado mnou. Nečakala som však, kým mi odpovie, sama som sa pohla po chodníku k najbližšej lavičke, kde som sa pohodlne usadila. Počula som, že ma bez slova nasledoval a sadol si vedľa, no s dostatočným odstupom. Ako keby vedľa seba sedeli dvaja cudzí ľudia, čo ma zabolelo.
„Od malička ma mama učila, že ak sa s niekým pohádam, nemám chodiť spať nahnevaná." Zamumlala som pred seba, skrývajúc sa do obrovskej vetrovky pod kapucňu. Nechcela som, aby mi Izuki videl do tváre. A ja som nechcela vidieť naňho, aspoň nie zatiaľ.
„Zrejme si sa to naučila zle." Stále vypľúval svoje vety nasrdeným tónom a ja som stále nevedela, či to je z toho rána, ako som ho vyhodila z izby alebo z toho, že to už vie.
„Možno som išla spať včera nahnevaná na teba, no viem, že mama mala pravdu. Izuki, chcem si to vyjasniť. Naozaj potrebujem vedieť, či máš inú alebo nie, lebo..." och, hlúpe slzy, hlúpe city, hlúpa trpkosť v ústach. Prečo mám vôbec stiahnuté hrdlo? Ani som nemohla dopovedať vetu a opäť ma premohla tá moja zanovitosť a presvedčenie, že ja sa ho na to nepotrebujem pýtať, lebo odpoveď už dávno viem. Izuki sa však bezradne a mierne šialene zasmial.
„Matsuo, koľko krát ti mám povedať, že žiadnu inú nemám?!" pokrútila som hlavou. Určite klamal.
„Písala ti na mobil žena." To nebola otázka.
„Áno." Potvrdil krátko Izuki.
„Kvôli nej si ma pred telocvičňou nechal." Ani toto nebola otázka.
„Áno." Opäť Izuki krátko potvrdil. Videla som, ako zatína päste.
„Nebola tvoja rodina." A teraz sa ukáže, že som mala po celý čas pravdu!
„Nebola." Tvrdo odvetil Izuki. No nech si hovorí kto chce, čo chce, mala som pravdu. Oči sa mi naplnili slzami a bola som pripravená vstať a odísť. Viac mi nebolo treba. Rukou som si však už po niekoľký krát pretrela oči a chladne som sa ozvala.
„Fajn, ja som dnes bola s Daikim. Aspoň on mi nič nezatajuje." Tá veta bola síce mierna lož, ale zase nie veľmi. Doteraz mi Aomine neklamal v ničom, vedele som, že mi neklame, ale zase bolo toho veľmi málo, čo som o ňom vedela.
„Čože si?! Síce tá žena, o ktorej vravíš, nebola moja rodina, ale bolo to dievča, ktoré ma už niekoľko mesiacov otravovalo, aby som ju vzal na rande, vždy som odmietal. Len čo som si našiel teba a zaľúbil sa, chcel som to dať všetko na pravú mieru. Nechcel som začínať náš vzťah s vedomím, že mi ho tá osoba neskôr pokazí, alebo že na teba zaútočí. Vtedy, pred telocvičňou mi volala, že je tam v blízkosti a ide k nám, tak som ju chcel odpratať z cesty, už nebude robiť žiadne problémy. Dúfam. Nechcel som ti však nič povedať, kým to s ňou nevyriešim, no tá tvoja tvrdohlavosť a... ja neviem čo si si vzala do hlavy, no strašne ma mrzelo, že si mala o mne takú mienku a hneval som sa. Ešte stále sa hnevám! Videl som, že nemalo zmysel ťa presviedčať o opaku, chcel som ťa nechať vychladnúť... a ja sám som potreboval vychladiť." Pozerala som na neho ako na mátohu. Krásne vymyslený príbeh. Pokrútila som hlavou z jednej strany na druhú, stále som mu nevedela uveriť.
„Ak chceš, tu máš, zavolaj jej, opýtaj sa." Vyzval ma rozhodne, podávajúc mi jeho telefón do ruky, zjavne neblafoval. A ja... mala som pravdu, že mal inú, kvôli ktorej ma opúšťal. Ale nemala som pravdu v tom, že ma podvádzal. Nezvala som si od neho telefón. V konečnom dôsledku, konečne sa mi vyjasnilo.
„Vieš čo Izuki, ja to vlastne nepotrebujem vedieť. Nech je to ako chce, keď sa už teraz vieme pohádať do krvi o takýchto veciach a neveríme si... nemá najmenší zmysel pokračovať v takomto vzťahu. Nechcem sa viac hádať, nechcem byť ani ja žiarlivá a... nechcem toto všetko. Prišla som sem s tým, že chcem mať pokojný život. Stále ťa mám nesmierne rada, ale... takto to nejde." Ten jeho vytreštený pohľad som nezniesla, pozerala som sa mu na papuče.
„To je kvôli Daikimu." To nebola otázka. A ja som nevedela čo na to povedať, mlčala som. Nevedela som sa donútiť priznať sa mu, čo som vyviedla cez deň, a tak bolo jednoduché mlčať.
„Matsuo, keď si hovorila, že si s ním dnes bola..." nie, to nebola zlosť, čo som v jeho hlase cítila. Chcela som, aby to bola zlosť, ale na moje topánky zrazu dopadli cudzie kvapky vody. Nepršalo. Zdvihla som hlavu a zbadala som Izukiho výraz. Nemala som sa tam pozerať. Nemala. Tvár mal zaliatu slzami. Aj ja.
„Vypadni Matsu. " na päte sa zvrtol a rýchlo sa stratil vo dverách bytovky. Išiel domov. Dno môjho žalúdka sa prepadlo. O Izukiho som zrejme navždy prišla. Trvalo mi niekoľko minút, kým som bola schopná odlepiť sa od zeme a vrátiť sa domov.