Red Basket

3. Kapitola

-Katsumi-

Halda času však nebolo to, čo som chcela. Počula som o Generácii zázrakov chýry, veru, dostali sa aj do Ameriky. Niežeby tam boli úplne známi, ale Kagamiho časopisy, ktoré odoberal, mu chodievali istý čas stále na domovskú adresu, nevynímajúc tie japonské. Nuž a keďže som si zlepšovala moje great jazykové schopnosti, čo iné by ma zaujímalo ak nie basketbalové články? Prirodzene, o Generácii zázrakov som vedela mnoho, úprimne, nikdy som neverila, že by boli bohvieako silní, veď som vyrastala v kolíske amerických basketbalistov, ulice LA street ball. Niet nad to hrať s černochmi, ktorí sa neskôr stávali naozajstnými hviezdami. Napokon, aj medzi ženami som bola považovaná za dosť silnú... ako by som to priblížila, minulý rok sme obhájili našej strednej za celú jej éru piaty-krát zlato na medzištátnych majstrovstvách a vyslúžila som si prezývku Red Magnet. Zvykla som si hrať so silnými súpermi, vždy som hrávala práve s chalanmi a úprimne, neverila som, že japonskí basketbalisti sú na takej úrovni ako americkí, ale Generácia zázrakov vyzerala naozaj sľubne. A zjavne som sa príliš zasnívala, lebo ktosi mi mával pred tvárou rukami a ten niekto bola Matsuo.

"Hej! Žiješ? Vnímaš?" och, aký krutý návrat do reality. Povzdychla som si. Nechala som sa zrejme príliš uniesť predstavami ako proti nim hrám.. ako držím v ruke basketbalku.. och, basketbalka. Hneď mi jedna padla do oka, ktorá sa váľala na podlahe v obývačko-jedálni Kagamiho. Oči mi zažiarili, no Kagami sa viac skeptickejšie tváriť zjavne nevedel.

"To nemyslíš vážne, však? Teraz hrať?" zjavne moje úmysly boli zjavné. Čert zober časový posun, čert zober to, že pravdepodobne Kagami ráno vstáva do školy alebo na tréning... ak vás raz pochytí chuť hrať, nie je to len obyčajná chuť. Požiera vás do morku kosti a čím viac vzdorujete, tým viac vás pohltí.

"No ták! Jeden mini zápas! Stav sa, že som dobrá!" zjavne ma ten idiot podceňoval. A ženský basket ani omylom nesledoval. To je mu tak podobné... uškrnul sa, nie práve najkrajšie. Za tie jeho spôsoby ho raz umlátim palicou. Veľmi veľmi škaredo.

"Katsu, maj rozum. Mali by sme ísť spať a istotne aj Onii--" Matsuo zrazu osamela sama v miestnosti s dvermi otvorenými dokorán, cez ktoré bez slova prešli Kagami a Katsumi.

"Idioti..." zahundrala si divožienka popod nos, no i tak len pokrčila ramenami, zhrabla kľúče od bytu a vydala sa za nimi von. Ak to neurobia rýchlo, dokope ich naspäť, najmä Kagamiho. Je dosť sprostý aj bez nedostatku spánku a ak to v škole zajtra doserie, bude to tentoraz jej vina.

-Matsuo-

Matsuo si len čupla na kraj ihriska pripravená pozorovať. Koniec koncov, vedela aká je Katsu dobrá, ale nevedela, na akej úrovni hrá teraz jej brat, lebo ten sa diabolsky zlepšoval. Stále však... nemohla sa donútiť myslieť na možnosť, že Katsu prehrá. Nie žeby nikdy neprehrala, ale stávalo sa to naozaj výnimočne... napríklad keď mala svoje dni a križovali sa jej zápasy. Vtedy a len vtedy ju videla prehrať možno raz, ale to ani ako prehru nepočítala. Koniec koncov, Katsu vtedy v zápase ani príliš nehrala, lebo viete.. kŕče sú kŕče. Len jej team prehral, ona nie. Avšak pozerať na tých dvoch... ako sa Kagami vysoko nad ňou týčil, seriózne vo svetle pouličných lámp vyzeral ako Gorilla, čo pozerá na malé kawai mačiatko, avšak okolo toho mačiatka sa vznášala istá neuveriteľná aura tmavej čiernej pumy, ktorá dokáže razom beštiálne zaútočiť. Obaja sa chvíľu rozohrievali driblovaním a navzájom sa predbehovali v dávaní košov.

"Musím uznať, nejde ti to zle..." prikývol nakoniec Kagami. Katsu sa len žiarivo usmiala, no Matsuo si len škaredo odfrkla. Napokon, dobre vedela, že Katsu zatiaľ neukázala nič zo svojich schopností, len to bola jej taktika. Hrať sa na blbú, nešikovnú, sem tam čosi trafiť a keď príde real deal, totálne svojho súpera rozbije.