Red Basket

4. Kapitola

-Katsumi-

Počkala som kým odídu. Popravde, vôbec, ale vôbec sa mi nechcelo vstať z príjemne teplej postele. Bola taká mäkučká a síce na nej spali traja ľudia, Katsu sa vyspala pomerne dobre. Napokon ju únava večer dostila a bez toho, aby s Kagamim rozoberali zápas, obaja sa šmarili do postele a zaspali. Teraz, keď v jeho byte osamela, nemohla viac strácať čas. Lenivo sa spod periny nejako vykopala prehodiac nohy cez peľasť postele a mierne nervózne pozrela na svoju tašku. Zlezúc z postele si k nej kľakla, no namiesto toho, aby siahla po oblečení, z nej po chvíli hrabania vytiahla mierne pokrkvanú obálku.
"Kagetora Aida..." zamumlala si šepky popod nos, prejdúc po jeho atramentovom mene prstom. Vedela ako vyzerá, napokon, sama mama jej povedala, že je to známy japonský basketbalista a ujo Google nájde veru všetko. Avšak, jediné, čo jej neponúkol, bola jeho terajšia adresa a ona mala len tú, ktorú kedysi dávno nechal mame, že si budú dopisovať. Fakt, ako mohli žiť bez internetu a mobilov?
S ťažkým povzdychom napokon tú obálku otvorila, nebola pevne zalepená, odhodlaná si prečítať, čo mu mama odkazuje, aby vedela správne reagovať.

My dear Kagetora.
Je to už dlho, čo som nepísala po japonsky, asi naposledy, čo som ti poslala posledný list pred šestnástimi rokmi, nuž ospravedlň ma, ak niečo bude nečitateľné. Ja viem... je zvláštne, že ti píšem po toľkom čase, že? Možno sa čuduješ, že som si spomenula práve teraz, ale... Ani sama neviem ako to podať, čo skôr povedať. Viem, že som ti prestala písať po tom, čo si mi napísal, že si sa zasnúbil, no i tak si chcel zachovať naše priateľstvo. Prepáč mi, vtedy ma to veľmi bolelo a tvoj návrh bol pre mňa neakceptovateľný... rozhodla som sa zabudnúť na nás, na všetky chvíle strávené spolu. Neviem, možno to pre teba také nebolo, veď si bol šťastne zaľúbený, nie? Týmto ti však nechcem robiť výčitky, ani nič podobné. Prešlo príliš veľa času, to, čo sa stalo, nijako nezmením...
Ja viem, som hrozná, neviem nič napísať na rovinu, ale dúfam, že sa nehneváš... A iste sa stále čuduješ, prečo ti posielam tento list. Ide o to, že moja dcéra Katsumi sa pravdepodobne nevydala v mojich šľapajach. Na rozdiel odo mňa, nepredpokladám, že chce byť z nej gymnastka, ale podobne ako ty, miluje basketbal celým svojim srdcom. Myslela som si, že ju tá záľuba prejde, lebo ja som bola ochotná akceptovať všetky športy, ktoré by chcela robiť, okrem basketbalu a práve ten si vyberala. Ja viem, možno sa ti zdám ako hrozná matka, ale po mojej smutnej etape života som si ťa nechcela pripomínať. Ako však čas plynul a Katsu odmietala chodiť naďalej na tréningy gymnastiky, všimla som si, že poza môj chrbát hráva street ball a jednoducho... uvedomila som si, že len kvôli mne a nám, jej v tom nemôžem brániť, ale nie som natoľko silná, aby som ju v tom podporovala. Myslela som si, že ty by si to zvládol oveľa lepšie, napokon, basketbal miluješ tiež. Želám si pre svoju dcéru iba krásnu budúcnosť, chcem, aby bola šťastná, ale pri mne sa jej to iste nepodarí... (veď ma poznáš.. napriek rokom som sa vôbec nezmenila). Ja viem, prešlo veľa času odvtedy, ale.. jednoducho, nie som schopná zabudnúť, ani keby som chcela. Moja dcéra mi ťa stále pripomína a práve preto, pozerať sa ako hrá basketbal, bolo pre mňa vždy veľmi bolestné... zniem sebecky, iste, ale.. ľúbim svoju dcéru a želám si pre ňu len to najlepšie a v duchu našej niekdajšej veľkej lásky dúfam, že jej v Japonsku pomôžeš. Napokon.. hovorí sa to v liste naozaj veľmi ťažko, možno si už na to prišiel aj sám, neviem, ale.. je načase vyrukovať s pravdou von, lebo basketbal nie je jediný dôvod, prečo odcestovala do Japonska. Jej veľkým snom bolo vždy spoznať svojho otca. Ja viem, je to iste pre teba šok, ale.. pochop ma. Mal si sa ísť ženiť, mal si pred sebou novú rodinu, novú budúcnosť a bol si kilometre preč, nemal si sa vrátiť. Pamätáš na naše posledné stretnutie? Ako som ti chcela povedať jednu veľkú správu? Bola som tehotná a pred tebou stojí plod našej lásky. Viem, že i tento krok bol odo mňa sebecký, že som ti to nepovedala, ale.. prechádzala som si ťažkým obdobím. Neočakávam, že ju teraz začleníš do svojej rodiny aj keď má tvoju krv, dokonca to nečaká ani ona. Hovorili sme spolu o tom... jediné, čo by som si želala je, aby si jej pomohol splniť si jej sen, lebo ti je až príliš podobná na to, aby to bolo dobré.
Nehnevaj sa prosím,
S láskou
Anabelle Frost