Red Basket

10. Kapitola

-Katsumi-

Použitú handru som lenivo hodila na linku s úmyslom, že ju potom zanesiem do špinavého prádla a dorobila som vajíčka. Veľa veľa vajíčok, veď, ja som chcela zjesť dve, Matsu iste tiež dve a pre chalanov, odhliadnuc od toho, aký apetít má Kagami, rozbila som pre každého aspoň 4-5. Škrupiny okolo mňa sa len povaľovali a na tieto raňajky som minula komplet všetky vajíčka, čo sme v byte mali, ale nevadilo mi to. Rozdelila som ich do tanierov, prihrala som im na stôl nejaké pečivo ochucovadlá a ešte som nazrela do chladničky, či nenájdem nejakú zeleninu.

"Itadakimasu!" zvolali veselo chlapci, na čo som sa len zasmiala.

"Och, keď to porovnám s Rikinými kulinárskymi schopnosťami..." prehodil pomedzi jedenie Izuki-san a ja som sa len spýtavo naňho otočila. Ešte som do džbánu pripravovala čaj, aby to nejedli tak nasucho a keďže všetky miesta pri stole boli obsadené, sama som sa opierala o linku a jedla postojačky.

"Ver mi, jej výtvory nechceš jesť." uistil ma skalopevne Kiyoshi, ktorý do seba hádzal vajíčka akoby bol na nejakej súťaži, kto svoj prídel najrýchlejšie zje.

"Ale nepreháňajte, nemôže to byť také zlé." obhajovala som ju trošku ľútostivo a pomedzi to som im podala na stôl hrnčeky.

"Kagaamiiiiii!" zavolala som do poloprázdneho bytu do chodby, lebo akosi z tej kúpeľne stále nevychádzal.

"Raňajkyyyyy!" nechcela som, aby mu vychladli. Jesť studené vajcia je nechutné, veľmi nechutné. Dokonca som si všimla ako Izuki-san poškuľoval po jeho porcii, no pohľadom som ho za to len pokarhala. Pomaly sme dojedali a dopíjali, keď sa Kagamimu uráčilo vojsť. Z vlasov mu ešte stále kvapkala voda, nuž ňou potriasol ako bernardín. Skoro všetka voda skončila na mne.

"Och..." bolo to studené a na ráno nepríjemné.

"Dávaj trošku pozor..." zasmiala som sa. Nie, nehnevala som sa, pri tom trasení gebeňou vyzeral naozaj smiešne. Bez slova sa postavil vedľa mňa, vezmúc si svoj tanier a pustil sa do jedla. Zo všetkých mal najviac vajíčok (6) a zošrotoval ich najrýchlejšie.

"Ehm.. dáš si ešte mrkvu?" opýtala som sa chabo, lebo pri jeho tempe jedenia som úplne prestala jesť a fascinovane som ho pozorovala.

"Och, nie, netreba, stačilo mi." veselo sa usmial, zlá nálada z rána ho očividne prešla. Dvaja zvyšní chalani sa však za stolom len lenivo naťahovali, napapkaní, bolo im príjemne. Veď komu by nie, že?

"Tak, čo povieme Riko?" ozval sa nakoniec Kiyoshi, pohrávajúc sa s krajcom nedojedeného chleba. Všetci sme si zborovo povzdychli. Ja som na to odpoveď nevedela nájsť, napokon, všetci ju poznali lepšie, vedeli iste aj, ako z tejto situácie vykorčuľovať. Ja som radšej pozbierala prázdne taniere a šálky čaju a pobrala som sa to umyť za asistencie Matsu, ktorá mi umytý riad utierala a odkladala.

"Netuším.." pokrútil hlavou Kagami, no zdalo sa, že jediný nerobí z toho takú vedu.

"Nepovieme jej, že..." všetci sme sa s nádejou obzreli na Izukiho, no ten vzápätí tiež len bezvýsledne pokrútil hlavou a stíchol. Nik nič nehovoril, ticho narušovala len tečúca voda z umývadla.

"Ale tak, veď na tréning prídeme... možno sa o vás bojí len preto, že nie ste v triede." poznamenala som vecne, iný dôvod som nevidela. Alebo, netušila som, či mali tréningy aj skoro ráno, o čom som pochybovala. Nik z nich nepovedal, že nejaký je.

"Uhm, máš pravdu. Ja môžem povedať trebárs, že som musel pomáhať dedkovcom... ty môžeš Izuki, že si sa staral o chorú sestru a Kagami najlepšie, povieš, že si týmto dvom ešte pomáhal zabývať sa." povedal nakoniec Teppei s úsmevom. Och, že nám to skôr nenapadlo. Veselo som mu prikývla a keď som doumývala, pobrala som sa do kúpeľne dať sa do poriadku. Netrvalo mi to dvakrát dlho, iba čo som sa ešte rýchlo prezliekla do rovnošaty a zo skrine zhrabla tentoraz hrubú vetrovku. Do tašky som si nastrkala veci na tréning ako aj osušku, no vtedy sa zjavil vo dverách izby Kiyoshi a keď zbadal na vrchu tašky osušku, mierne sa zapýril. Mala som chuť mu dať po hlave, no mala som čo robiť, aby som červeň zahnala i ja.