Red Basket

5. Kapitola

-Katsumi-

Nechcela som i tak dlhšie ostávať uňho v byte. Síce sme sa ešte chvíľu rozprávali, väčšinou to bolo o tom, ako sa má mama, čo celý ten čas robila, ako sa nám v Amerike vodilo... viac menej môj monológ a z jeho strany počúvanie. Prikyvoval, pýtal sa.. naozaj sa zaujímal. Zdalo sa, že mu na mojej mame naozaj záležalo a mrzelo ho teda ešte dvakrát viac, že jej ublížil. Nuž, hold, čo sa stalo, stalo sa, teraz sme na to nemysleli. Namiesto toho som stískala v rukách teplý čaj, ktorý mi stihol uvariť a kým chladol, stále som mlela. Nakoniec sa len uškrnul.

"Takže.. písala, že si prestala chodiť na gymnastiku." kývol hlavou na list, ktorý ležal rozprestretý na stole pred nami. Zavadila som vecne oň pohľadom tiež a pokrčila som len ramenami.

"Nebavilo ma to." skonštatovala som nonšalantne, fúkajúc jemne do šálky s čajom. Zasmial sa.

"Tvoja mama bola výnimočná artistka." poznamenal s úsmevom, v ktorom bolo badať nespočetne veľa  zážitkov. Iste, jej kúsky ho museli ohromiť.. pár ich mala dokonca natočených na videu, z pár súťaží, ale tak.. videá sme nepozerali s mamou roky. Plus, prehrávač starých kaziet sme už dávno doma nemali.

"Viem, veď čosi som po nej podedila..." zacerila som sa úsmevne, odchlipnúc si z čaju, no stále bol príliš horúci, aby sa dal piť. Neostávalo mi iné, ako položiť ho opäť na stôl a počkať teda ešte chvíľu.

"Takže teraz basketbal?" podobným úsmevom sa na mňa obrátil, akoby mu to bolo lichotilo. Mierne som sa zapýrila a prikývla som.

"Bola som malá a videla som pár chlapcov na ulici hrať... vyzerali, že sa ohromne zabávali a vyzeralo to úžasne.. fakt! Bola som fascinovaná a chcela som to tiež! Oproti basketu vyzerala gymnastika.. nudná, veď komu sa chce preháňať po žrdiach ako opica? Všetky sme len súperili, ktorá urobí krajšie šnúru a ktorá bude mať krajšie šaty na súťaži.. chýbalo mi také to.." nevedela som to popísať slovami, nuž som si pomáhala rukami, ale ako znázorniť abstraktnú vec, ktorá mi ani nevedela prísť na jazyk? Kagetora sa teraz naozaj zasmial.

"Tím." dopovedal za mňa jednoducho a ja som mu len prikývla. Zdalo sa, že vedel presne na čo myslím.

"Presne. No a mama nechcela o baskete ani počuť a pritom je to tak nádherná hra!" už som sa pomaly dostávala do svojej formy, ako vždy, keď som s láskou rozprávala o tej úžasnej loptovej hre. A mama ju nemala rada! Síce, chápala som jej dôvody, ale predsa samotný basketbal za to nemohol... Bola som blázon, ak som brala hru basketbal ako žijúcu vec, ktorú treba ľúbiť? Možno áno. Kagetora sa opäť raz zasmial.

"Viem, basket je úžasná hra." zasmiala som sa. zdalo sa, že používa moje vetné konštrukcie.. bolo to zvláštne, keďže ja som vedela lepšie po anglicky, než po japonsky, ale naozaj som sa za posledné roky zlepšila!

"Takže teraz hráš normálne?" opýtal sa ma ďalej, upijúc si zo svojej kávy, ktorú mal pred sebou. Nemastno neslano som mu prikývla. Ani som si neuvedomila, kedy som mu začala tykať, ale.. akosi to išlo samo.

"Neviem, sleduješ dievčenský americký basketbal?" marilo sa mi, že naposledy na zápase finále to točili, ale.. nikdy som sa o takú popularitu nezaujímala. Nechcela som to, bolo mi to jedno. fakt, naozaj, vážne. Mám iné dôvody, prečo hrám.

"Ani veľmi nie, ale.. už budem." prikývol vážne, na čo som sa opäť len zaškerila. Opäť som raz siahla po svojom čaji, potrebovala som robiť čosi s rukami. Vedela som, že čaj sa istotne za tú chvíľku neochladil ani o trošku, istota je istota. Odchlipla som si zase.

"Hrám.. teda hrala som za tým jednej základky. Pred dvoma týždňami sme vyhrali finále v medzištátnych majstrovstvách." pokrčila som ramenami. Nie, nechválila som sa, len som povedala, čo bola pravda. Od údivu vypadol Kagetorovi pohár s kávou skoro z ruky.