Red Basket

17. Kapitola

-Katsumi-

Keď som osamela s Kagamim, čakala som, že to bude zvláštnejšie, než to bolo. Každopádne, cítila som sa nesvoja (čo mi prišlo úplne diné, nakoľko som s ním strávila celé destvo normálne), ale tak. Poväčšinou som pila vodu a vykukovala vonku.

"A že ja Matsu špehujem, že čo robí..." prehodil lenivo, dojedajúc svoju porciu a ako pred chvíľou Daiki, takisto pokukoval po mojej nedojedenej porcii. Otrávene som mu ju posunula, nech si poslúži, keď má taký bezodný žalúdok a už mi ukradol paličky.

"Thanks!" veselo sa uškrnul a začal sa ládovať. Teda, ten kúsok dojedol veľmi rýchlo, no nespokojne sa zamrvil.

"Len mi nepovedz, že si ešte hladný." nedôverčivo som skonštatovala, keď som si v hlave prehrávala, čo všetko už dnes zožral. Kagami len bezducho pokrčil ramenami a pohodil hlavou. Schmatol opäť jedálny lístok.

"Ale ešte by som si čosi dal, ty nechceš? Nejaký koláč?" nepatrne po mne žmurkol. Parchant, veľmi dobre vedel ako som zbožňovala koláče.

"Vieš aký chcem." odvetila som mu založiac si ruky na hrudi. Kagami sa len zasmial a odbehol objednať. Veľmi rýchlo sa však vrátil a za chvíľu takisto aj Matsu a... Aomine? Nestačila som sa čudovať, ale tak... tvárila sa normálne, akoby sa všetko urovnalo.. možno. Nevedela som. Nevedela som, čo si o tom myslieť, lebo... najšťastnejšia nebola. Za to však Aomine sa tváril ako stelesnenie spravodlivosti a prisunul si stoličku.

"Chcete nejaký dezert?" opýtal sa nás veselo, na čo som sa zasmiala.

"Akurát sme si objednali." odvetila som, načiahnuc sa po pohár. Vážne by som mala prestať piť toľko, fakt, inak... a možno som to práve zakríkla.

"Musím si odskočiť." hneď som sa začala hrabať spoza stola a pomaly som krivkala k toaletám. Išlo by mi to rýchlejšie, ak by som nemala dokľavenú nohu, ale tak... vzadu v reštike som otvorila dvere, ocitnúc sa v spojovacej chodbe, kde boli umývadlá. Zamierila som k dámskym kabínkam... kým som však bola dnu, počula som ako niekto vošiel dnu. Nevšímala som si to, predsa len, bolo tu milión ľudí... a počula som, že ten niekto pustil vodu. Rýchlo som vykonala to, čo som mala a keď som vyšla von, musela som si rýchlo pozbierať vypadnuté oči. Kiyoshi stál pri umývadle aj so zababraným tričkom a potichu nadával. Musela som sa naozaj veľmi premáhať, aby som sa nezačala smiať. Rezervovane som však dokrivkala vedľa neho, pustiac si vodu na ruky.

"Myslela som si, že po intenzívnom Rikinom čistení ho budeš mať ako nové." zarýpla som si kvalitne, na čo Kiyoshi len poskočil a nepekne na mňa zazrel. Radšej sa patlal s mydlom a fľakom, ktorý mu na tričku len a len rástol.

"Možno sa jej to nabudúce podarí." vraj nabudúce. Fajn, ak sa chce slovami strieľať, no problem!

"Iste, možno použije viac slín." odvetila som rezervovane, naozaj veľmi veľmi pomaly si umývajúc ruky.

"Aspoňže ťa Kagamiho líce zbavilo omrviniek okolo úst." odpálil mi to rovnakým tónom a usmieval sa pritom ako anjelik. Sprvu som naprázdno otvorila ústa, no hneď som ich zavrela, zamračiac sa naňho. Nevedela som povedať, či sám ešte zápasil s vnútorným bojom, alebo si len vážne zo mňa robil dobrý deň. Každopádne ma sral.

"Aj nabudúce." odvetila som mu rovnako, ako on mne predtým a opäť som si namydlila poriadne ruky. Ani on sa s tým čistením vôbec neponáhľal.

"Čo, nabudúce to nebude len líce?" cítila som v tom riadnu dávku žiarlivosti. Chcela som sa strašne začať smiať. Ale teraz vážne. Čo sa to robilo s tými Seirinskými chalanmi? všetci žiarlili akoby im šlo o život... strašné.