Red Basket

14. Kapitola

-Matsuo-

Prekvapene, avšak mierne pobúrene som pozorovala Kagamiho, ktorý opäť zatínal päste, aby neurobil Teppeiovi to, čo Izukimu včera. Povzdychla som si a bez povšimnutia som prešla okolo môjho brata, ignorujúc ho čo najviac, ako sa len dalo. Možno ho to prekvapilo, možno nie, no aj tak som sa len s úsmevom dotiahla ku Izukimu, ktorý po mne poškuľoval skoro celý čas, keď som prezerala Katsumin členok.

"Mám voľný byt..." zatiahla som nevinne a zaklipkala som na neho očami. Katsu by určite urobila svoj povestný facepalm a otočila sa, aby sa nezačala smiať. Áno, je preč sotva pár sekúnd a už mi chýba. Síce sme zápas neukončili, to Riko našu tréningovú zostavu pre tentokrát rozpustila; vraj si máme odýchnuť. A samozrejme, to mi len a len vyhovovalo.

 "Počul som." uškrnul sa a pri jeho sladkom pohľade som zabodla zrak do zeme. Cítila som Kagamiho oči na svojom chrbáte, no boli mi absolútne ukradnuté. Nahneval ma, neskutočne ma nahneval, nemienila som mu to odpustiť tak skoro. A samozrejme, že mi ho bolo ľúto, hnev bol vedľajší. No dokašlal si to - aj u mňa, aj u Katsumi.

"Tak, čo podnikneme?" prerušil zrazu spontánne nedočkavý Izuki, opierajúc sa o trám dverí, ktoré viedli do chodby. Žiarivo som sa usmiala, pretože v tom okamihu sa mi v mozočku zrodil naozaj famózny nápad, ktorý som samozrejme hodlala zdieľať spolu s ním.

"No... vzhľadom na to, že je Katsu s Teppeiom.. mohli by sme ísť nakúpiť," začala som a odmlčala som sa, aby som videla jeho reakciu. Vôbec sa nezmenila, stále bol nedočkavý, no usmieval sa čoraz viac. "No, fajn, a potom.. dačo uvaríme. Určite budú hladní a.. no vieš, bude to zábava.." pokrčila som plecami, a keď som ten nápad dostala z hlavy, nezdal sa mi až tak skvelý. Veď, ktorý chlapec - basketbalista, by bol ochotný robiť nejakú takúto vec? Zdá sa však, že výnimky potvrdzujú pravidlá. Izuki len prikývol a opatrne, sekavo sa nahol ku mne, vtisnúc mi na líce jemný, motýlí bozk. Sčervenala som, opäť som ponorila líca do karmínovej farby, ignorujúc spýtavé pohľady ostatných, ktorí prechádzali do šatne.

"Stretneme sa o pol hodinu pred telocvičňou, stíhaš?"

"Uhm, stíham, samozrejme." pohotovo som vyreptala a takmer sa mi zaplietol jazyk. Odoprel sa od steny a usmial sa, zmiznút v šere tmavej chodby, za jej rohom. Po chvíli som sa teda odvliekla do Rikinej kancelárie ako vždy, mlčky sa prezlečúc som onedlho vybehla von, kde už napodiv Izuki tentoraz trpezlivo postával. Šikovne som poklusom k nemu pribehla, v okamihu sme si našli ruky a spokojne sme kráčali do miestneho supermarketu, nakúpiť nejaké tie potraviny.

Úsmev prechádazal mojou tvárou vždy, keď sa na nás niekto čo i len náhodou pozrel. Bola som nadšená, hrdá a zamilovaná... možno až po uši. Nevedela som, či to Izuki myslí so mnou vážne, no bola som si istá, že zatiaľ mal oči len pre mňa. Ach áno, tie jeho úžasné, šedé oči... Vstúpili sme do supermarketu, zatiaľ čo som Izukiho dlaň pustila, do košíka som vsunula drobnú japonskú mincu a tlačila som ho sebavedomo pred sebou. Mala som kreditku, vlastne, rodičia mi ju vybavili hneď, ako sme sa rozhodli presťahovať s Katsu spoločne do nášho bytu; vraj to bude takto lepšie, než nosiť pri sebe nehorázne hotovosti, rôznych výšok. Áno, neboli sme najbohatší, no peňazí sme mali dosť. Napriek tomu som však obzvlášt namyslená a majetnícka nebola, azda len čo sa jedného chlapca týkalo..

"Tak, čo ukuchtíme?" opýtal sa Izuki, zatiaľ čo som postávala pri regále so zeleninou. Mala som chuť na veľmi veľa vecí. Možno nejaké cestoviny, možno nejaké mäso, možno šťavnaté steaky, či lasagne... Napokon som nabrala do sáčku paradajky, bambusové výhonky, mrkvu, jarnú cibuľku a ďalšie iné kusy zeleniny, poukladajúc ich vedľa seba do košíka. Havranovlasý chlapec, ktorý ovládal náš dopravno-úložný stroj chvíľu rozmýšľal a potom prikývol.