Red Basket

13. Kapitola

-Matsuo-

Po pár minútach som začula tlmený krik. Zhlboka sa nadýchnuc som pomaly ale iste zistila, že je to Katsumin hlas, zreteľne sa prelínajúci sa s mužským - s Kagamiho. Povzdychla som si, snažila som sa rozlíšiť slová od nadávok, no moc mi to nešlo. Predsa len, bolo to počuť len matne.

 "Eh.." prskol od bolesti Izuki, zvraštiac tvár. Ospravedlňujúco som sklopila ruku a pozorovala červené miesto, kde ho Kagami udrel. Nevyzeralo najkrajšie, naozaj ho to muselo bolieť.

"Prepáč.." zamrmlala som a postavila som sa, zavesiac uterák späť na svoje miesto.

"Bojíš sa o ňu?" opýtal sa už svojským, normálnym tónom a mĺkvo som prikývla. Nie, že by som si o Kagamim myslela niečo zlé.. No, Katsumi má svoje ústa, svoje myšlienky a neudrží sa na uzde. Vyzerala ako sopka pred erupciou a keď sa stretnú dve takéto sopky, tak je to koniec sveta. Postavil sa a pohýbal sánkou; síce sa zase zatváril trpiteľsky, no vyzeral o čosi lepšie. Zohol sa po tašku a zatiaľ čo som sa nadýchla, s úsmevom som urobila jeden drobný, nesmelý krok. Zatočila sa mi hlava. Avšak Izuki ma chytil za ruku a prazvláštne si so mnou preplietol prsty, preto som zčervenela azda viac, než paradajka.

"Vždy som si to chcel skúsiť.." pokrčil plecami a uškrnul sa. Sklopila som zrak na naše ruky a.. opäť som prikývla. Priveľa prikyvujem. No na slová jednoducho nemám odvahu, pretože.. mám pocit, že by som to len pokazila. Mlčky sme kráčali chodbou, no zo zákruty sa zrazu vyrútila akási postava, ktorá nás takmer zrámcovala so zemou.

 "Gom-gomenne!" neprítomne sa vykoktal týpek, ktorému nebolo vidno do tváre. Avšak, po chvíli som si uvedomila, že postavu pred nami poznám a zdesene som sa pokúsila zaostriť zrak v tme. "Teppei, to si ty?! Čo ti je?!" spýtala som sa s obavami v hlase a nevedomky som stlačila Izukimu ruku viac, ako by som mala.

 "Nič, ja len.. Ja neviem! Bože!" zamrmlal opäť a pretrel si veľkou rukou tvár, pohľadom pozrúc na nás dvoch. A následne na naše ruky. Opäť som sa nekontrolovateľne zapýrila, opäť sa mi od hanby... alebo neviem od čoho zatočila hlava. No nedokázala som Izukiho pustiť, bol mojou oporou.. Aspoň tak som to teda cítila.

"Kyoshi, hlavne pokoj, čo sa deje?" načal jemne Izuki a chlapík pred nami prikývol, zaprúc sa rukami o stenu.

"Tak.. išiel som za Katsumi, viete pre istotu," začal a obaja sme chápavo prikývli. Takže mu predsa na nej záleží!

"No a zrazu som počul krik. Tak som tam chvíľu stál a počúval a... Kagami jej vyznal lásku! Teda.. ja sa v takýchto veciach nevyznám, no taký hlúpy zase nie som a.. Matsu-chan, musíš niečo spraviť.." bezradne hlesol.

"Ale čo mám robiť?" spýtala som sa v pomykove a tentoraz mi stisnutie ruky opätoval Izuki. Zmätene som sa na neho pozrela a z tmy na mňa zasvietili jeho sivé, orlie oči.

"Ja.. ja neviem, proste niečo urob! Prosím!" ticho ma požiadal a čiernovlasý chlapec zrazu pustil moju ruku.

"Ostanem tu s ním, ty choď." prikývla som. Viac mi nebolo treba. Rozbehla som sa smerom ku vchodovým dverám a keď som ich prudko roztvorila, neverila som vlastným očiam.

-Katsumi-

Zamrznuto som stála na mieste, slzy sa mi rinuli po lícach. Ako sa to mohlo všetko takto pokaziť... a čo bolo horšie, nevidel to len Kiyoshi, ale ešte aj Matsu, ktorá teraz na mňa pozerala s otvorenými ústami. Nakoniec som nevydržala len tak stáť ako múmia, odlepila som sa od zeme a vošla som dnu do školy. Natiahla som krok, prešla som bez slova okolo Matsu a ponáhľala som sa rovno do telocvične. Prirodzene, Matsu ma nasledovala.