Red Basket

8. Kapitola

-Katsumi-

Nuž ale, vôbec mi nedošlo, že už pred tréningom sa vyskytne problém. Seirinský tým mal evidentne len jednu šatňu, z ktorej vychádzali rôzne veselé hlasy - chalani sa prezliekali. Obe s Matsu sme zastali uprostred chodby a.. zrazu sme nevedeli, že čo, kam ísť, kde sa prezliecť. Pre nimi to iste robiť nebudeme.

"Hm.. čo teraz?" ozvala som sa potichu, no skôr, než mi Matsu mohla odpovedať, na chodbu sa vynorila trénerka Riko. Chvíľu na nás pozerala, že čo sa robí, no rýchlo jej to došlo. Ach, skvelé. Milo sa na nás usmiala.

"Prezliecť sa môžete u mňa, pokojne tam choďte!"  otvorila nám jej malú kanceláriu, kde sme obe vliezli. Síce bola maličká, bohate nám stačila. Rýchlo som si navliekla trištvrťové gate a voľné tričko, ktoré bolo skoro dvakrát väčšie než ja (obľubovala som obrovské veci, cítila som sa v nich dobre) a takisto sa prezliekla Matsu. Rýchlo som si zaviazala tenisky a keď sme boli hotové, napravila som si cop a napochodovali sme s Matsu do telocvične.  Pôsobili sme tam ako päsť na oko. Vážne. Dokonca si tú atmosféru divnú všimla aj Riko.

"Tak, dnes si dáme trojnásobný tréning, turnaje sa blížia." usmiala sa tak bezstarostne ako to vedela, no všetci chalani na ňu pozreli ako na stelesnenie diabla. Uškrnula som sa, rovnako aj Matsu.

"Ale.. ale.. " ozval sa Hyuuga, kropaje potu mu stekali po čele.

"Dnes umrieme." vyhlásil potichu Furi vzadu tak, aby ho Riko nezačula, no tá sa ani omylom nenechala vyviesť z rovnováhy.

"Počula som štvornásobný?" po tejto vete ani jeden z nich nereptal, len sa ako vojaci otočili na päte a začali. Už už som sa k ich rozcvičke chcela pridať, no Riko ma zastavila.

Na to som zo seba vylúdila len inteligentné

"Eh"...

"Vy dve nemusíte až tak veľmi drieť." poznamenala úsečne, dbajúc na nás ohľad, na čo som ja len pokrútila hlavou.

"Ale to vôbec nie je problém!" náhodou, ja som tréningy milovala, avšak za mnou si Matsu mimovoľne odkašľala. Och jasné, mala by som hovoriť len za seba.

"Ale asi to zoberieme pozvoľnejšie dnes... a budem v rohu s Matsu, aby sme neprekážali." na to mi Riko len prikývla a obe sme sa rozbehli. Je naozaj dôležité sa poriadne rozcvičiť. Nechceme natiahnuté svaly, ani natrhnuté šľachy. Behanie som však nemala príliš v láske, ale nereptala som, zvykla som si. Asi po dvadsiatej dĺžke telocvične som zastala, trochu si ponaťahovala hnáty a keď som bola hotová, zobrala som nám s Matsu dve dobre vyzerajúce lopty z pristaveného koša. Chalani už cvičili prihrávky a dvojtakty.

Lenivo som začala driblovať loptou, nezdržiac sa úsmevu. Pár krát som si nabehla na kôš, z jednej strany, z druhej strany, skáčuc, točiac sa, vystrájajúc.. vždy som mala z tréningov radosť, no asi po šiestom strelenom koši som nepočula zvyčajný hukot viacerých od zeme sa odrážajúcich basketbaliek. Zastala som, zachytiac svoju loptu a obzrela som sa. Všetky chalanské hlavy boli vytočené na mňa, no keď si všimli, že na nich pozerám, rozbehli sa do tréningu zase. Odfrkla som si a vrátila som sa k Matsu, ktorá si zatiaľ driblovala loptu lenivo od zeme.

"Tak, čo ideme dnes robiť?" opýtala som sa jej veselo.

"Hm.. chcela by som sa naučiť strieľať." vecne som jej prikývla a postavila som sa vedľa, dajúc jej priestor. Matsu sa elegantne prihnala ku košu, pozastavila a vystrelila. Už len z tej streľby som vedela, že to nedopadne dobre a veru, kôš minula. Hneď klesla na duchu.

"Katsu.. ako strieľaš ty?" obrátila sa mierne deprimovane na mňa, čo ma prekvapilo. Bez toho, aby som pozrela na kôš som sa zbavila lopty odhodením nej od seba a ona prešla hladko cez biele šnúry zväzujúce kôš, ktoré len tak zasvišťali.