Red Basket

20. Kapitola

-Matsuo-

Bola som maximálne zničená. To, že som ako blázon bežala už dobrý siedmy kilometer... to bolo nič. Zatínala som päste, poťahovala som nosom a vždy, keď sa mi do uší dostala nejaká srdcervúca pieseň, zadržiavala som plač. Avšak... bežala som. Neustále. Vpred, poháňala ma túžba zbaviť sa toľkého žiaľu, ktoré sužovalo moju hruď. Zatiaľ čo Kagami dobiehal posledné kilometre, ja som mala na mále, aby som sa od vyčerpania nezrútila na onen rýchlo rotujúci pás. Ale mlčala som, nedávala som najavo moju slabosť, ktorá prichádzala s každým nádychom. A napokon sa pás zastavil, zatiaľ čo ja som sa len matne dívala na Kagamiho ruku, ktorá zastavila môj stroj.

"Nemyslíš, že to by stačilo? Už aj ja mám dosť držať tempo, nie to ešte ty." zavrčal, avšak ja som ho nepočula. Zrútila som sa na kolená, lýtka som mala ako z huspeniny. Popadajúc dych som pozorovala kvapky potu, ktoré stekali na moje ruky.

"Mládež, je čas ísť, potrebujem ísť do mesta a nemá tu kto na vás dať pozor.. A nemôžete to hneď prvý deň príliš prehnať, inak budete odpísaný na dobrý týždeň!" zavelil razom Kagetora, vytackajúc sa zo svojej precovne. Uhm, ako keby doteraz dával na nás pozor. A keby tak urobil, určite by som sa na tom bežiacom páse tak nezmordovala. Ťažkopádne som sa vyštverhala na nohy a podopierajúc sa všetkého možného som zaspätkovala do šatne. Zatiaľ čo som sa vyzliekala a rozmýšľala, či si dám sprchu teraz alebo až doma, otvorili sa dvere a dnu vpochodovala Katsu. Rozčarená, s divným úsmevom, viac mi nebolo treba. Totižto, nevšimla som si jediná cez ten pomykov, že Teppei v posilovni chýba. A to divadielko, ktoré Kagetora-senpai predviedol pred tým... Hneď som vedela koľká bije. Svojim spôsobom, ani sa mi nechcelo príliš s nikým púšťať do rečí. Preto som sa mlčky prezliekla späť do civilu, v tej chvíli sa rozhodnúc, že si dám doma vaňu. So zeleným čajom. Keď som si prevesila tašku cez plece, skoro som spadla opäť na zadok, avšak stihla som sa zachytiť o skrinku. Asi... som to naozaj prehnala. Nevadí.

"Matsu si v por--" začala Katsu, no ja som ju ráznym pohľadom prerušila.

"Doma, dobre?" požiadala som ju skleslo. Pochopila to, prikývla a tak som pokračovala vo svojej neistej ceste. Keď som vychádzala zo šatne, takmer som vrazila do Kyoshiho. Ospravedlňujúco som sa pousmiala a skôr, než niečo stihol povedať obišla som ho. V očiach ma pálili slzy. Bude to takéto stále?

Mňa už nemal kto čakať. A tak som sama kráčala domov, zatiaľ čo sa pomaly stmievalo, rozmýšľajúc nad tým.. čo som zase spravila zle. S povzdychom sa teda vybrala na balkón, s hlavou zabalenou v osuške a s čajom klasicky zovretým medzi dlaňami. Matsuo sa monotónne usadila do plastovej stoličky, pozorujúc rozčírenú hladinu zeleného čaju. Nemohla si pomôcť, ale celý večer pri príprave obľúbeného čaju si pohmkávala veselé melódie a takpovediac jej bolo do spevu. A ako vždy, najlepšie miesto na pitie čaju je ich skvostný balkón s parádnym výhľadom, kde teraz mierila. Veselo zavrela za sebou dvere a usadila sa na druhú stoličku vedľa Matsu. Ťažko sa jej kryl úsmev, no mala toľko slušnosti, aby sa ovládala.

Prečo bolo zrazu všetko tak zložité? Myslela si, že je onen mulat minulosťou, že Izuki je chlapec, ktorý si právoplatne vydobil miesto v jej srdci. Ale.. Ako veľmi sa presviedčala, tak jej to nedalo pochopiť fakt, že ju oný čiernovlások sklamal. Podviedol. Zničil. Keď začula buchnutie dverí, pootočila hlavou a s poloúsmevom pozrela na vyškerenú Katsu. Priala jej to. Po tak dlhej dobe...

"Dobre sa tu premýšľa, že?" zamrmle, snažiac sa zabrániť divnotrápnemu tichu, ktoré sa medzi nimi zrazu vytvorilo. Ledabolo si odchlipla z horúceho čaju, kontrolujúc, či sa dá piť, ale opak bol pravdou. Ibačo si obarila peru.

"Uhm..." povzdychla si veselo, no hneď sa pri pohľade na Matsu zarazila.

"Trápia ťa tí dvaja, čo?" zadumane skôr skonštatovala, ako sa spýtala.