Red Basket

12. Kapitola

-Matsu-

Bolo mi príšerne. Potila som sa azda viac, než v lete, priam to zo mňa tieklo, čo však pod toľkým oparom a stále stúpajúcou teplotou nebolo vidno. Líca som mala sčervenalé, dýchalo sa mi ťažko; inak sa necítila ani Katsu, Riko, či Momoi. Napriek tomu som očami prebodávala vo vode rozvaleného Daikiho, ktorý sa tváril ako poloboh sveta - i toho divného slizniaka, ktorého úsmev takmer spôsobil prudkú nevoľnosť, ktorú som cítila až niekde v hrdle. S povzdychom som si prekrížila ruky na hrudi, ktorú mi zakrýval biely, huňatý uterák, siahajúci po polovicu stehien. Uvoľnila som sa a slastne som si vychutnávala pohľad na zmätených chlapcov, ktorý po sebe spýtavo pozerali. Okrem toutoučanov, samozrejme. Aomine sa zjavne za svoje... za svoju postavu nehanbil a ten čiernovlasý čudák mal na sebe uterák. Povzdychla som si, pozrúc sa súcitne na dievčatá.

"Nemyslíte, že by sme sa mali..." začala som, no Riko na mňa škaredo zazrela, preto som len krotko sklopila zrak na otlačky našich stôp.

"No, tak, poďme, nebudeme tu stáť celý deň.." povzbudila ich Katsu a Izuki zvraštil tvár, sarkasticky fľochnúc očami na Teppeia.

"A že kto je pod papučou.." zamrmlal, na čo sa Katsu začervenala ešte viac, ako červená bola a Kyo na neho hodil nechápavý, hlupáčkovský pohľad ako vždy. Chvíľu sa mi zdalo, že Riko vypení, no pohotovo to zamaskovala hraným, no dobre uveriteľným odkašľaním. Napokon sa však ozval skeptický povzdych a Daiki sa prudko postavil, bez okolkov vyskočiac z vody. I keď Riko mala odvážne reči, všetky štyri sme poslušne zavreli oči a po kratšej pauze, keď sme ich otvorili, chlapci tam už neboli. Rýchlym krokom prebehli na svoju stranu a Hyuuga sa konečne postavil z obrubníku, pozrúc sa na Mitobeho.

"Tak poď, napravíme to.." zamrmlal, poupravil si okuliare, ktoré sa mu zošuchli z nosa a zodvihli spoločne bambusovú stenu; zrazu po nich nebolo ani chýru, ani slychu. Naraz sme sa pozreli na miesto, kde pred chvíľou chalanské osadenstvo trávilo zvyšky pobytu tu a mlčky sme sa vrátili do dievčenských šatien.

-Katsumi-

Všetky sme sa mierne pýrili, keď sme sa utierali a dávali do poriadku. Svorne sme však vedeli, čo je vo vzduchu. To, čo sa stalo, bolo vrcholne trápne a naši drahí chlapci budú za to pykať. Priam sme mohli počuť tok Rikiných rozzúrených myšlienok, veď sem tam zaškrípala zubami a svoje veci dávala na seba až nezvyčajne prudko. Nepovedali sme ani pol slova, až kým sme nevyšli von. Len malý moment sme čakali na chalanov, ktorí sa tvárili akoby sa nič nestalo a slušne sme sa rozlúčili s Tououčanmi.

"Ešte sa uvidíme vy dve!" poznamenal natešene Daiki, keď nás opúšťali. Našla som v sebe toľko deckosti, aby som vystrčila nos kamsi do neba a parádne si odfrkla. Mala som chuť mu ukázať po jeho výstupe v kúpeli neslušné gesto, no Matsu mlčala až nezvyklo dlho celý čas. Dokonca aj Izuki chytal akési neblahé podozrenie, veď celý čas sa kradmo po nej pozeral a potom po chrbte Aomineho.

"Tak, marš, do telocvične. My sa odvezieme autobusom a vy pobežíte."  nechápavo som pozrela na Riko, keď začala rozprávať a keď mi došiel význam jej slov, škodoradostne som sa začala smiať.

"Ale-" šokovane začal Hyuga, no Riko sa zatvárila nesmierne kawai, čo ho vydesilo ešte viac.

"Chceš nás zabiť Riko-chan?" opýtal sa zhrozene Kiyoshi, no Riko, ktovie prečo sa naňho zhnusene pozrela.

"Fajn Kiyoshi, nemusíš bežať celý čas, nechaj koleno oddýchnuť." chladne mu odvetila a vzápätí nastúpila do mestskej, ktorá pri nás práve pristavila. Ospravedlňujúco sme sa na nich pozreli a obe s Matsu sme naskočili radšej do autobusu, skôr než stihol zavrieť dvere a nechať nás tam. Keď sme sa pomaly pohýnali, všetky sme sa pozreli ich smerom. Mohla som sa len smiať ako oduševnene gestikovali, viditeľne rozhorčení plánom behať, no po pár sekundách len s dlhými nosmi si prevesili tašky cez ramená a začali pomaly cupitať...