Red Basket

2. Kapitola

-Matsuo-

Hlasno som si povzdychla a zotrela si z čela imaginárnu kvapku potu chrbtom ruky. Spokojne som sa pozrela na Katsumi, ktorá na mňa hodila jeden z úsmevov, ktorý som radila do série veľmi spokojných. Nemo som prikývla a uvoľnene som sa oprela o chrbát lavičky, pozorujúc rozsvietenú metropolu, ktorá stála pred nami. Na to, že bol večer ľudí neubúdalo. Práve naopak - bolo ich čoraz viac, najmä mladistvých. Je pochopiteľné, že budú v noci vychádzať tínedžeri do ulíc, je jednoducho voľno a oni sa chcú baviť. No ja som zo všetkého najviac chcela skutočne vidieť Kagamiho, chcela som byť opäť šťastná, rovnako ako som bola v Amerike. Toto bol skutočne vysnený život, chápete. S mojou najlepšou kamarátkou, ktorá mi bola prakticky sestrou, oporou vo všetkom. Ochraňovala ma pred ostatnými, pomáhali sme si prosto navzájom. A teraz sme mali konečne život vo vlastných rukách - najmä spolu, bez akejkoľvek kontroly. Ubehlo desať minút od môjho telefonátu s Kagamim a chlapca nikde. Vážne, býva tak ďaleko alebo mu to len tak trvá? Vždy bol tak nejak spomalený, no pomaly ale isto som začínala mrznúť, preto som si pritiahla tenký sveter bližšie ku sebe. Nohy som si vyložila na lavičku a oprela som sa o jej kovové operadlo, pohľadom som preskočila na mierne rozčarenú Katsu, ktorá bola uzavretá v myšlienkách rovnako ako ja - ak nie väčšmi.

"Bože, zabijem ho keď príde..." zamrmlala zrazu moja spolusediaca a ja som sa neubránila úsmevu. Tiež som mala chuť preraziť ho vo dvoje, i keď je to môj jedinečný braček, bez ktorého by sme sa tu asi načisto stratili.

"Dovoľujem ti to, asi ti s tým aj pomôžem.." odvetila som s pobaveným tónom a privrela som oči. Ak je toto sen, nikdy sa nechcem zobudiť.

"Pomôžeš s čím?" ozvalo sa zrazu spoza mňa a ja som prekvapene vyskočila na rovné nohy, chlad moje telo dávno opustil. Nestihla som nič povedať, pretože som bola maximálne ohúrená, ako Kagami vyzerá; mal svaly, to bolo vidno aj pod tou kopou oblečenia, červené vlasy s čiernymi koncami mal ako vtáčie hniezdo a v mahagónových očiach sa mu zaleskla zvedavosť. Na to ja som neváhala ani sekundu a vrhla som sa mu okolo pliec... vlastne okolo pásu. Veľký braček sa mierne zohol a zdvihol ma do vzduchu, pritisnúc si ma k hrudi.

 "Chýbal si mi, onii-san!" zatiahla som a letmé slzy som si utrela do jeho mohutného, teplého pleca. Na to ma zložil a vedľa mňa sa hrdo postavila Katsumi, buchnúc ho päsťou hrude.

 "Takže ty si na mňa skoro zabudol?!" vyštekla so smiechom a Kagami si ju podozrivo premeriaval očami, až jej napokon bratsky postrapatil vlasy.

"Skoro, naozaj iba skoro--" odvetil a na to mu Katsu uštedrila ďalší úder, tentoraz pohlavok. Škaredo sa na ňu zagánil.

 "Ma neštvi, lebo si tie kufre ponesiete sami!" oboril sa na ňu, no obe sme vedeli, že nemá toľko morálky aby nechal dve bezmocné dievčatá niesť toľký 'náklad'. Preto sa po ne len zohol a kývol na nás hlavou, kráčajúc na miesto, kde mal byť údajne jeho byt.

-Katsumi-

Pomaly sme napredovali rýchlosťou autobusu. Nie žeby sme bežali popri ňom alebo niečo tomu podobné, síce pozerajúc na Kagamiho a jeho svalovú hmotu čo nabral, mi prišlo, že i s toľkými kuframi by to preňho nebolo nemožné, no viezli sme sa, v tichu večerného spoja. Úprimne, nikdy predtým som nebola v Japonsku, nuž som väčšinou pozerala z okna a snažila si zapamätať si cestu, no asi po prejdení tretej križovatky som sa kompletne stratila. Ešte tu nemám vyvinutú takú super orientáciu, čo sa však nedalo povedať o kurte... pozerajúc na basketbalové tenisky Matsuovho brata ma chytali strašné tiky ísť hrať, ale... nie, seriózne vážne som nemohla byť normálna, ak po niekoľkohodinovom lete a časovom posune, jediné, na čo som mohla myslieť, bol basket. Popravde, ten je práve dôvodom, prečo som prišla na toto miesto, ale nečakala som, že sa Kagami začne pýtať tak skoro. Najmä ak sa snažil prelomiť to niekoľkominútové ticho, čo sa rozhostilo medzinás akonáhle sme sadli do autobusu.