Red Basket

19. Kapitola

-Matsuo-

Nasledujúce chvíle sa neudialo príliš veľa vážnych, či nejako podstatných vecí. Katsu bola ako obarená, ja som kula pikle ako sa vykrútiť z toho poondiateho skoro rande s neoblomným modelom a Kagami sa staral o moju spolubývajúcu omnoho viac, než sa kedy staral o mňa. Bolo to vtipné, preto som to nebrala na ťažkú váhu a naviac - zamilovaného onii-sana som vídavala len zriedka. Dbala som preto na tom, aby som si udržala emócie pod kontrolou, prehrýzajúc každý zbytočný pohyb či dotyk, ktorý jej Kagami uštedril. Ach, a áno, potom prišla tá telocvičňa. Posilovňa, rehabilitačné kroky jednak pre Katsu a jednak pre Kagamiho. Stáli sme pred budovou v stredu ráno, bolo niečo krátko po šiestej. Ťažko som zívla a oprela som sa o bratovo plece, zavierajúc oči. Boli sme tu medzi prvými, vlastne, boli sme tu jediní. Riko s Kagetorom mali prísť až o dobrú polhodinu, čo ma škrelo najviac. "Bože, prečo sme sa tu museli trepať tak skoro?" zamrmlala som, potláčajúc zívnutie. Katsu nervózne podupkávala zdravou nohou a Kagami klasicky nevedel koľká bije - vlastne to nevedel už dobrých šestnásť rokov.

 "Sklapni, onee." zaúpel a taktiež si zívol. V mojom tele našiel rovnakú oporu, akú som našla ja v jeho. A popravde - takto neľudsky skoro sme tu boli len kvôli Katsu, ktorá v dome skackala už od piatej. Nezazlievala som jej to, veď pobyt s Kagetorom a Riko v jednej miestnosti, k tomu žiarlivý Kiyoshi a pomätený Kagami... to bol teda dosť veľký záhul. Ďakovala som bohu, že tu nebol Aomine a Kise, pretože to by bol rovnaký prepadák, teda, nie že by sa toto rútilo k záhube. Prosto som sa snažila konštatovať situáciu, ale zrazu som začula známy hlas.

"Ohio! Vy ste už tu?" uškrnula sa Riko, veselo nám kývajúc. Nechápala som, ako mohla byť taká čulá už po ráne. Za ňou sa bledo a nevrlo tackal Kagetora-san, na čo som automaticky pochopila, ktoré gény po ňom zdedila Katsu. Uškrnula som sa, prikročiac nesmeo k nemu.

"Ja som Matsuo.. Taiga. My sa ešte nepoznáme." unavene som vyhŕkla, podávajúc mu ruku. Vrúcne sa usmial a silne moje privítanie stisol, na čo som sa na neho zmätene pozrela.

"Kagetora Aida." stuhol, akoby vycítil fakt, že viem 'pravdu' a nasucho otvoril ústa, potom ich radšej zavrúc. Nebadane som prikývla, no to nikto okrem neho nevidel, pretože Riko pomáhala Katsu dokolísať sa do chodby, na čo Kagami nespokojne mrmlal.

"Ja som jej barla, nie ty..." zahundral si popod nos, no jeden jediný pohľad jeho sympatickej trénerky spôsobil, že radšej pridal do kroku. To, o čom sa rozprávala Riko s Katsu som nevnímala, pretože Kagetora-san mi položil ťažkú ruku na plece, na čo som sa na neho prekvapene pozrela.

"Matsuo, takže ty.. to vieš?" habkavo sa opýtal. Chápala som to, bolo to tak päťdesiat na päťdesiat. Zmätene som sa poobzerala okolo seba a napokon som len prikývla, jemne sa pousmejúc.

"Nebojte sa, u mňa je to v bezpečí a naviac... Ste skvelým otcom." pokrčila som plecami, nehľadiac na to, čo som o ňom porozprávala pred tým. Vidieť ho na vlastné oči... to bolo niečo omnoho, omoho iné. Bol milší, pokojnejší a ako som už spomínala - prívetivý.

"Dobre teda, len som sa chcel uistiť." prikývol, na čo mu po čele stiekla kvapka potu. Páni, tento starček to berie teda sakra vážne! Na to sme sa bez slova dali do kroku, pretože v diaľke sa mihali ďalší členovia tímu a to by mohlo vyzerať tým pádom všeliako. Pomaly som sa prezula, prezliekla a s vodou v rukách a uterákom na pleciach som vstúpila do plne vybavenej Aidovskej posilovne, na čo mi takmer padla sánka.

-Katsumi-

Nervózne som sedela na akejsi švédskej debne v kraťasoch, vyťahanom tričku (práve som sa zamýšľala, že som sa mala obliecť asi viac krajšie a športovejšie a nie akoby som sa tu vyterigala rovno z postele), ale zdalo sa, že o svoj zjav som si robila starosti sama. Každý mal totiž problém pozbierať si vypadnuté oči. Netrvalo dlho, kým sa tam všetci zhromaždili a Riko ich už hneď hnala všetkých na bežiace pásy, aby si pekne zabehali. Uškrnula som sa. Vedľa mňa sa nečinne postavil Kiyoshi, ledva mi zamrmlajúc dobré ráno a.. možno som videla len preludy, ale, každú chvíľu si našiel čas, aby nenápadne zazrel na Kagamiho. Mala som chuť mu trafiť jednu po hlave, no skutočne nebolo mojim problémom, že si vykladal veci, čo počul spoza dverí, zle. Navyše, počúvať za dverami sa nemá! Tak mu treba...