Red Basket

24. Kapitola

Katsumi

Zobudila som sa na to, že sa vedľa mňa čosi hýbe. Chvíľu som si myslela, že Matsu vstala záhadne potichu a oblieka sa do školy, no skôr, než som stihla poriadne otvoriť oči a zistiť pôvod pohybu, výhľad mi zastrela hnedá strapatá hlava, ako mi aj zastrela pery jemnou pusou.
„Dobré ránko moja najkrajšia princezná." Pozdravil ma sladko.
„Kiyoshi, to s tým oslovením som včera nemyslela vážne..." zasmiala som sa. Spomenula som si, že večer sme ešte hrali nejakú hru, pričom sme sa dohodli, že kto prehrá, bude musieť na druhý deň toho druhého oslovovať tak, ako si zažiada. Prečo mi len preboha napadla najkrajšia princezná? Som normálna? It's so embarassing.
„Ale inak dobré ránko aj tebe môj... hm... statný... princ." Vykoktala som zo seba po chvíli. Ráno mi to poriadne nemyslí, ale aspoň sa Kiyoshi zasmial.
„Koľko je hodín?" opýtala som sa zo zvedavosti posadiac sa a začala som si naťahovať stuhnuté hnáty. Chcelo by to umyť sa, raňajky a podobne. V obývačke som však svoje veci nemala, boli v izbe, kde podľa všetkých faktov spala Matsu. Všetkými faktami myslím to, že v byte bolo ticho, nuž som predpokladala, že ešte spí.
„Sedem aj päť minút, máme čas." Teraz vstal už aj Teppei. Zahryzla som si do pery keď som ho videla len v trenkách bez trička a chvíľu mi trvalo, kým som si pozbierala všetky uletené včely. Pozerala som ako odpochodoval do kúpeľne. Chodil ako by mu to tu patrilo. Pokrútila som nad ním pobavene hlavou a s perinou prehodenou cez moje ramená som sa vybrala čaptavo do izby. Potichu, ale veľmi potichu som otvorila dvere, no zjavne som sa s tichým otváraním ani len nemusela obťažovať. Matsu tam vôbec nebola! Zadumane som zhodila zo seba perinu na svoju posteľ a bezducho som pozerala na prázdnu posteľ Matsu. Kedy odišla? Prečo som ju nepočula odísť? Odišla v noci? Odišla ráno? Kde je vlastne? Hrýzlo ma svedomie. Ja som si veselo celý večer štebotala s Teppeiom a najlepšiu kamarátku, ktorá bola celá smutná a zdevastovaná som nechala tak a teraz sa stratila! Bola som z toho absolútne v šoku, klesla som len na svoju posteľ a nemo som pred seba pozerala neschopná slova. Vtom sa objavil vo dverách Teppei s nemožným účesom a kefkou medzi zubami. Dúfam, že nebola moja.
„Khatsu phošúvaj, gde mášh...." vybral si vtedy kefku s pusy von a rozprávanie mu nerobilo problém, aj keď mal ústa plné pasty a peny.
„Kde je Matsu?" jednoduchá otázka, na ktorú som nevedela odpovedať. Pokrčila som ramenami.
„Neviem."
„Nezavolášh jej?" zdalo sa to byť ako dobré riešenie situácie. Rýchlo som prikývla a ponáhľala som sa do obývačky po mobil. Toľko na dôvažok toho, že ráno som bola vždy nemožná. V živote som nevytočila nikoho číslo tak rýchlo, ešteže som ju mala na rýchlej voľbe. Nervózne som podupkávala nohou a prechádzala sa okolo celej obývačky, no z druhej strany mi odpovedalo len nekonečné pípanie. Matsu mi nezdvíhala. Po troch minútach sa vrátil za mnou môj milý už s umytými zubami a dlhými pažami ma objal zozadu okolo pása, pričom si položil hlavu na moje rameno.
„Keď nezdvíha, skús zavolať Kagamimu. Možno niečo vie." Tomu hovorím muž činu. Prikývla som. Stlačila som červené tlačítko na zloženie keďže mi nezdvíhala a vytočila som druhé číslo. Očkom som však pokukovala po Kiyoshim, keď sa odo mňa vzdialil a videla som, že tiež vzal do ruky svoj telefón a vytočil číslo. Obaja sme čakali v napätom tichu.
„Katsu, vieš koľko je hodín?" ozval sa z druhej strany naozaj rozospatý hlas.
„Ahoj Kagami, prepáč, že volám tak skoro, ale Matsu v noci zmizla. Nevieš, kde by mohla byť?" cenu za najpríjemnejšie podanie zlých správ skoro ráno vyhráva Katsu!... zahryzla som si do pery, prečo som v kritických chvíľach myslela na samé somariny?
„Neboj sa o ňu, je u mňa. Prišla neskoro večer, plakala a keď sa vyplakala, tak si ľahla spať. Ešte spí." Obrovský kameň mi spadol zo srdca.
„Okej, super, som rada, že sa nestratila alebo niečo nevyviedla..." normálne bolo počuť v mojom hlase spokojnosť! Ona sa našla!
„Hai, hai..." počula som na ňom, že nechce pokračovať v konverzácii, ale ísť spať ďalej, nuž som sa s ním rýchlo rozlúčila a zložila som. Kiyoshi však stále volal, nuž za ten čas som odbehla do izby prezliecť sa. Už som mala menší odpor k obliekaniu si rovnošaty ako na začiatku. Netrvalo mi dlho, kým som všetko na seba ponavliekala. Kým som si však stihla zapnúť košeľu, opäť sa v mojej izbe zjavil Kiyoshi, no neusmieval sa. Výraz mal kamenný, akoby nechcel niečomu uveriť, čo počul.
„S kým si vo-"
„Izuki sa rozišiel s Matsu."
„ČO?" zhíkla som a zavrela som si rukou ústa. Dôvod ich rozchodu mi určite nebol neznámy, videla som včera, čo mu vyviedla, ale... ako sa o tom dozvedel tak skoro? Plus čakala som, že... teda.. nečakala som, že sa to udeje počas jednej noci.
„Volal som s ním, je na dne. Prepáč Katsu, ale musím ísť za ním, zavolám ti, dobre?" rýchlo mi vtisol pusu do vlasov a videla som, ako vbehol do obývačky, schmatol svoje veci a obliekal sa za pochodu ako sa obúval. Vyzeral pri tom strašne komicky, no za tri minúty sa stratil vo dverách.
„Well, asi budem raňajkovať sama." Povzdychla som si a vybrala som sa do kuchyne. Len čo som tam vošla, zistila som, že po dnešnom ráne som ani nemala chuť na jedlo. Nemohla som sa ani sústrediť, stále som myslela na Matsu, Izukiho a rozmýšľala, čo všetko sa mohlo v noci stať. Zistil to Izuki od ostatných? Bol vari za ním Aomine? Povedala mu to sama Matsu? Bol v tom iný dôvod? Zahrabla som si rukami bezradne do vlasov a radšej som sa šla ešte umyť. Ani prepláchnutie tváre studenou vodou mi však nepomohlo, nuž som sa nezvyčajne skoro vybrala do školy. Mohla som len dúfať, že tam stretnem Matsu a o všetkom mi pekne porozpráva, no mala som neblahý pocit, že dnes sa v škole neukáže vôbec.