Red Basket

21. Kapitola

-Katsumi-

Doobeda chvíľu škola, veď som ju nemohla úplne flákať. Bol by trapas, ak by som prepadla. Znamenalo by to, že by som musela seknúť s krúžkovou činnosťou úplne, čo bol basket a navyše, znamenalo by to, že som sa znížila na Kagamiho mozgovú úroveň. Našťastie, angličtina mi to všetko zachraňovala, z tej som mala perfektné známky a naopak najhoršie mi išla japončina. Povedzme si rovno, dorozumieť sa dorozumiem, ale preboha, koho zaujíma, ak nebudem vedieť, čo znamenajú všetky tie poetické slová v ich básňach? Mala som dojem, že ani sami origo japonskí študenti o tom nemajú ani páru, nuž… nemohla som byť skvelá vo všetkom. Kým som však čakala na posilku, Kagetora mal dnes otvárať trochu neskôr, aj keď mi ráno na chvíľu otvoril, voľnú chvíľu som si krátila čítaním učebnice matiky. Veru, úžasné, príjemné čítanie a mala som sto chutí tresnúť tou vecou o stenu, defenestrovať ju z okna, spáliť, roztrhať… jednoducho zničiť. Márne som sa snažila vyrátať jeden z piatich príkladov a keď mi to nešlo a bol čas už ísť, s ťažkým povzdychom som sa pozviechala z lavičky pred skrinkami a začala som ju unavene pchať naspäť do tašky. Nevšímala som si zvonček, dnes som mala málo hodín a evidentne, nad matikou som tu jednu hodinu presedela, a prirodzene, keď sa chodby zaplnili študentami, žiadneho z nich som si nevšímala. Vôbec. Skôr som sa sústredila na navliekanie si bundy na ruky a obúvanie tenisiek na chorú nohu… no pri tej činnosti, keď som mala jednu nohu vyzdvihnutú na lavičke, aby sa mi lepšie šnurovalo, ktosi ma potiahol za sukňu, v snahe mi ju asi strhnúť…

“Boha-” obzrela som sa nasrdene, že ktorý chumaj je taký idiotský pervert, no dotyčný mi moje rozhorčenie zahatil krátkou pusou a úškrnom, pri ktorom ma všetka zlosť prešla.

“Kiyoshi!” ozvala som sa asi po dvoch sekundách, keď ma očarenie z jeho pohľadu prešlo, no ten capko sa tváril ako mesiačik na hnoji.

“Čo je? Skoro ti bolo vidno…” odmlčal sa, veľavýznamne prejdúc pohľadom moje nohy. Mierne som očervenela, dobré vedieť. Nabudúce si budem šnurovať tenisky posediačky.Zahanbene som si upravila sukienku, zarovnávajúc ju na stehnách, po milimetroch sťahujúc dole. Kiyoshi sa len zasmial, oprúc sa rukou o moju skrinku v pohodlnej lenivej póze.

“Nemáš mať tréning?” ak mi hodinky išli správne, teraz by mal byť už v šatni a prezliekať sa, ak nie rozohrievať sa.

“Mám.” prikývol mi s úsmevom. Fajn, asi nemalo zmysel sa s ním baviť. Človek ho chce ešte pokarhať a nič z toho, jednoducho sa to nedalo.

“A nejdeš naň?” čudovala som sa. Kiyoshi bol z tých poctivákov, čo tréningy nevynechávali a takáto zmena jeho správania ma zarazila.

“Pôjdem, ale.. ešte mám čas.” preboha. Asi ho budem musieť naučiť odčítavať čas z hodín. Stúpla som si na špičky, prstom mu ukazujúc za rameno, aby sa pozrel, no ten to nepochopil. Namiesto toho, aby sa pozrel za seba koľko je hodín, pochopil moje stúpnutie si na špičky inak, nuž sa len elegantne zohol a opäť ma pobozkal.

“Kiyoshiiii…” zasmiala som sa mu do pier, ochotne pusu opätujúc, no potom som mu len rozostrapatila vlasy.

“Mal by si ísť, Riko bude zúriť.” pretočila som očami. Po včerajšku to nemohol chcieť riskovať, však nie? To mi nemohol urobiť. Dohodli sme sa, že ju nebudeme dráždiť… a práve preto by ma nemal ani bozkávať na chodbách! Mala by som byť rázna a nedať sa. Dá sa to však?

“No dobre, dobre.. ale aj tak nás tam nebude veľa. Zdá sa mi, že väčšina išla pozrieť Matsu domov, teda minimálne Kagami išiel a Izukiho som tiež ne-” práve vtedy okolo nás čiernovlasý chlapec prefičal, bez pozdravu, hľadiac pred seba, akoby nevidel nič iné.