Red Basket

1. Kapitola

-Matsuo-

Človek by si bol pomyslel, že začiatky bývajú najťažšie. Že je to práve ta časť príbehu, ktorá sa vždy rozvíja pomaly a nesmelo. Svojim spôsobom, je to pravda. Počiatok všetkého bola tá najťažšia vec; nájsť dve rovnaké dieliky skladačky, ktoré do seba bezproblémovo zapadli. Aké vtipné bolo, že toto vlastne ani nový začiatok nebol. Pôvodne som sa bála toho, ako sa aklimatizujem späť doma, ako ma ľudia vezmú medzi seba. Ostatne, nikdy som nebola veľmi populárna a ani šikovnosť nepatrila medzi moje silné stránky. Ale obavy, ktoré sa postupne čoraz viac stupňovali, však jedného dňa prosto opadli. Miestna aerolinka bola ako vždy preplnená rôznorodými kultúrami, ktoré hľadali prácu, či spomínaný nový začiatok. So zamysleným pohľadom som si razila cestu davom, ktorý bol nanešťastie omnoho vyšší ako ja. Cítila som sa ako sivá myška medzi množstvom mačiek, stratená niekde, kde som nebola strašne dlhú dobu. Zúfalo som sa snažila pohľadom nájsť vysoké, červenovlasé dievča, ktoré mi až doposiaľ robilo spoločnosť. No stratila som ju rovnako rýchlo, ako som si stihla uvedomiť, že stojím na japonskom asfalte. Po chvíli zmäteného blúdenia v nekonečnom prúde ľudí, som sa usadila so sklopenými ušami na prázdnu lavičku, tajne dúfajúc, že ma nájde sama. Táto večnosť, ktorá bola v skutočnosti pár minútami mi dala možnosť k utriedeniu si vlastných myšlienok. Svojim spôsobom som ani netušila, čo tu robím. Vlastne áno, rodičia sa rozhodli vrátiť sa späť do Japonska, Amerika ich značne omrzela. Po toľkých rokoch som opäť videla mrakodrapy, ktoré boli podobné, no predsa tak odlišné od tých severoamerických. Cestovný ruch, iná kultúra, iné zvyky a tradície... až teraz som si stihla uvedomiť, ako moc mi to všetko chýbalo. A teraz som bola prosto späť.

-Katsumi-

Zadumane som celý let hľadela von z malého okienka a premýšľala. Myslela som si, že v Japonsku to bude lepšie, predsa len, išla som si za svojim snom, no v pamäti mi stále víril výraz matky, keď som opúšťala dom v Amerike. Prirodzene, celý čas som nepovedala ani slova, sem tam som sa mimovoľne usmiala, veď koho by nepopadlo nadšenie zo sťahovania sa, plnenia si svojho sna? Dokonca dvoch... avšak čím viac sme sa blížili k Japonsku, tým viac sa mi do žalúdka ukladalo čosi ťažké, v krku sa mi usádzala trpká guľa, ktorú som nemohla prehltnúť, ruky sa mi triasli a ani počúvanie obľúbenej hudby nepomáhalo. Mala som strach. Oveľa väčší ako na turnajoch v Amerike pred zápasmi, oveľa oveľa väčší, ako keď som navrhla mame, nech ma pošle za nepoznaným otcom do Japonska... jednoducho, všetko to na mňa doľahlo. Akosi... vízia nového začiatku, vízia novej éry môjho života ma natoľko ohromila, že som to nedokázala stráviť. Stále som bola iba obyčajným dievčaťom, ktoré sa prvý krát viezlo v lietadle a zrazu... životná zmena, na ktorú som sa toľko tešila. Avšak keď som sa mala načiahnuť, uchopiť ju a zmocniť sa jej, nevedela som ako, prečo, načo... chcela som sa vrátiť len čo sa moje nohy dotkli nástupišťa letiska. Vliekla som sa ako múmia, výraz zamrznutý, tras rúk neprestával. Našťastie, v okolí sa to dalo ľahko zvaliť na to, že mi bolo nevoľno z letu, ale... bolo by to omnoho ľahšie, ak by to bolo naozaj z toho. Aspoň by to rýchlejšie prešlo. Vedela som, že bude nemožné nájsť Matsuo v tak preplnenom priestore a cítila som, že môj žalúdok to tak ľahko nezvládne, nuž, aby som tú triašku z toho všetkého zahnala preč, pobrala som sa najprv hľadať toalety. Ako vždy, Japonci majú značené všetko super, nie ako v Amerike, kde sa človek ľahko stratí na každom kroku pokiaľ nepozná každú jednu ulicu osobne. Bolo jednoduché ich nájsť a iba opláchnutie tváre mi dodalo aspoň kúsok stratenej energie. Ako to však býva na verejných záchodoch, uteráku alebo čohosi podobného by som sa ťažko dožila, nuž mi neostávalo iné, ako si utrieť tvár chaoticky do chrbtov rúk a nejako sa mi podarilo vypoklonkovať sa odtiaľ preč. Našťastie, len čo som vyšla, neďaleko na lavičke mi jej žiarivo červená hriva hneď padla do oka. Všetky pocity, ktoré som prežívala v tichosti v lietadle som zatlačila pekne ďaleko do úzadia mysle, predsa len, keď už som tu, mala by som sa učiť japonské zvyky a síce, že oni neukazujú príliš často to, čo naozaj cítia a v tejto chvíli mi to dokonale vyhovovalo.
"Prepáč.." ospravedlnila som sa na rovinu, keď som zbadala jej výraz. "Bola som na toalete." ozrejmila som s ľahkým úsmevom, avšak, vedela som, že predstierať radosť pred ňou nemá zmysel. Hneď by to prekukla, nakoľko ma pozná skrz nasrkz do kosti.