Na dosah

4.Bezcitný :)

"Ja viem, že som úžasný."

Povedal a začal sa klanať, ako keby bol na pódiu. Myslím, že nepochytil tú iróniu, ktorou moje nadšenie sršalo.

"Iba tak vo sne."

Pokúsila som sa jeho sebavedomie schladiť, lebo si už veľmi začínal namýšľať.

"Vari sa ti o mne sníva?"

Zas si moju vetu preložil po svojom. Škaredo som sa na neho pozrela a dúfala som, že sa opraví.

"Čo sa tak na mňa pozeráš?"

Spýtal sa ma so zodvihnutým obočím. Géniusovi očividne nedošlo, že povedal niečo, čo nemal.

"Na tvoju krásu, vieš?"

Opäť som sa snažila znieť čo najviac ironicky, aby to pochopil aj Sebastián Brown.

"Dnes vyzerám úžasné že?"

Spýtal sa ma a ja som hneď začala krútiť hlavou. Nie som si istá či to mala byť odpoveď na jeho otázku alebo len reakcia na jeho namyslenosť. 

"Ale tak kedy som ja nevyzeral dobre?"

Povedal sebavedomo a vyzliekol si svoje tričko, ktoré mal doposiaľ na sebe.

"To, že si dáš dole tričko ti na kráse nepridá."

Zareagovala som, keď stál predo mnou len v teplákoch.

"Ja mám krásy dosť, netreba mi ju ešte pridávať."

Zasmial sa a ja som do neho hodila vankúš, ktorý ležal na posteli.

"Hej! To si upraceš!"

Skríkol, keď zbadal svoj obľúbený modrý vankúš na zemi.

"Ani ma nehne."

Rezignovala som a zostala som na mieste sedieť i bez toho najmenšie pohybu.

"Žena, ty ma raz privedieš do hrobu."

Pokrútil tentokrát hlavou on a vankúš zo zeme zodvihol a hodil ho priamo na mňa.

"To si odpykáš!"

Skríkla som a namierila som vankúšom presne do jeho hlavy.

"Takže teraz sa budeme obhadzovať vankúšom?"

Spýtal sa ma so zodvihnutým obočím, keď ho mal už v rukách.

"No strieľanie z pištole mám zákonom zakázané. Nič iné mi nezostáva."

Zasmial sa a podišiel ku mne bližšie.

"Neublížila by si mi."

Pošepkal mi do ucha a sadol si hneď vedľa mňa.

"Tým by som si nebola taká istá."

Taktiež som sa zasmiala a chcela som ho udrieť, ale akonáhle bola moja päsť pri jeho hrudi, tak mi ruku zastavil.

"Nepokúšaj ma, princezná."

Sladko sa na mňa usmieval, ako keby sa pred chvíľou nič nestalo, ale napriek tomu jeho oči boli vážne. Vedela som, že toto varovanie nebude opakovať dvakrát.

"Pusti ma!"

Skríkla som, keď mi ruku silnejšie zovrel.

"Hm, ešte si to rozmyslím."

Pozrel sa na mňa pobavene. Súcit by ste u neho hľadali len márne. Dokonca nemá pri sebe ani ľudí, ktorých by nazval kamarátmi. Teda, okrem mňa. I keď môžem vám garantovať, že keby sa mi niečo stalo, tak by nevyrovnali ani slzičku. Boli sme veľmi zvláštni kamaráti. Nespájal nás cit, ale dôvera a vernosť. Vždy sme totiž vedeli, že sa na seba vzájomne môžeme spoľahnúť. 

"Sebastián!"

Skríkla som na neho. Ruka sa mi už pomaly zafarbovala do modra, čo mi ju tlačil.

"Ublížila by si mi niekedy?"

Pozrel sa na mňa vážne. Doteraz sa na mne poriadne zabával, ale v tejto chvíli už nebol na ňom ani náznak srandy. Vyzeral nahnevane, ako keby bol nejaký vrah, ktorý sa práve rozpráva so svojou obeťou. Prvýkrát som sa ho reálne začínala báť. 

"Odpovedz mi!"

Skríkol na mňa, čo ma dohnalo až k slzám. Prekvapene sa na mňa pozrel a v okamihu mi ruku pustil.

"Zbláznil si sa?!"

Spýtala som sa ho nahnevane a zodvihla som sa z postele. Pozrela som sa na neho. Tváril sa, ako keby sa nič nestalo, ale na tvári nemal ten úsmev, čo zvyčajne. Tentokrát na nej nemal žiadny.

"To mi nepovieš ani prepáč?"

Viem, že je i kameň má city väčšie ako on, ale jedno slovíčko by ho hádam nezabilo.

"Za čo by som sa ti mal ospravedlňovať?"

Spýtal sa ma vážnou tvárou. Potom sa zapozeral na moju ruku, ktorá ešte stále mala sfarbenie, ktoré mi spôsobil. Jeho pohľad zneistel, ale bola to len otázka pár sekúnd, kedy sa  dostal do svojej role bezcitného chlapca späť.

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si to vážim. :) Sebastián a Alexandra majú naozaj zvláštne kamarátstvo. :)