Na dosah

19.Blato :)

"Chcem ísť domov!"

Vyslovila som svoje želanie nahlas i keď pôvodne som si túto vetu chcela nechať v hlave ako obyčajnú myšlienku.

"A ja chcem skunka jazdiaceho na kolobežke."

Reagoval na moje prianie Sebastián, ktorému vôbec neprekážalo, že som s ním vonku nedobrovoľne.

"Trošku nezrealizovateľné želanie."

Chcela som si zachovať vážnu tvár, ale po chvíli som vybuchla. Pri jeho hláškach sa naozaj nedalo nesmiať sa.

"Stále viac zrealizovateľnejšie, ako to tvoje, Gertrúda."

Jednou rukou mi ešte stále prechádzal po líci, zatiaľ kým to druhou sa po chrbte blížil úplne k inému miestu.

"Nevolám sa Gertrúda!"

Skríkla som nahnevane a nasledovne som ho odsotila, aby sa jeho ruka nedostala do svojej plánovanej destinácií.

"Tíško, nech ťa nikto nepočuje."

Priložil si ukazovák k perám a ja som mala obrovskú chuť mu ho zlomiť.

"Idem domov. Zbytočne tu plytvám svojím drahocenným časom."

Rozhodla som sa, že ho už nebudem naďalej počúvať. Stála som pred domom už niekoľko minút a aj tak mi môj batoh nevrátil a ani nezačal ten svoj vysnívaný rozhovor.

"Áno, súhlasím. Keby si bola doma, tak by si ležala a pozerala by si sa do steny. To by určite plytvanie časom nebolo."

Veľmi dobre ma poznal, takže by bolo zbytočné mu klamať, že by som sa v izbe zábavala.

"Pozeranie na stenu by bolo aspoň príjemnejšie ako pozerať sa na teba."

Chcela som ho nahnevať, aby odišiel, ale nedarilo sa mi.

"Tak si zaviaž okolo očí šatku. Čaká nás náročná prechádzka."

Stále bol presvedčený o tom, že s ním niekam pôjdem. Absolútne ignoroval moje nie.

"Žiadna prechádzka sa konať ne..."

Nestihla som dokončiť vetu a už ma držal vo svojom náručí.

"Dobre, nemusíš sa so mnou prechádzať. Budem ťa niesť na rukách. Stačí, aby si sa so mnou rozprávala."

Asi nerozumel tomu, že na spoločnej prechádzke mi vadilo všetko okolo neho a nie fakt, že budem musieť kráčať po svojich.

"Pusti ma na zem!"

Rozkázala som mu, ale on ma ako vždy neposlúchol.

"Po prvé, hovorí sa prosím a po druhé nepustím ťa, lebo by si mi ušla domov a ja sa potrebujem s tebou súrne porozprávať."

Bol tvrdohlavý ako baran a možno aj viac. Neznášala som to na ňom.

"Prosím, pustil by si ma na zem? Sľubujem, že ťa vypočujem."

Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby som sa dostala z jeho náručia i keď mi pri ňom rozvoniavala neodolateľná pánska kolínská.

"Beriem ťa za slovo."

Našťastie súhlasil i keď to neprebiehalo zrovna podľa mojich plánov. Predstavovala som si, že ma opatrne postaví na zem, ale on ma na ňu reálne pustil. Ocitla som sa na svojich kolenách. Bol to celkom tvrdý pád. Nečudovala by som sa, keby sa mi vytvorili modriny. Nevadí, aspoň budem mať proti nemu dôkazy, ale pyžamo môže ísť rovno do priania, keďže trafil jediné miesto na našom pozemku, kde sa nachádza blato.

"Postav sa, čaká nás dlhý rozhovor."

Pomoc by som od neho čakala asi márne, keďže ruky sa mu ocitli vo vreckách jeho bundy.

"Ďakujem za pomoc."

Poďakovala som mu ironicky a postavila som sa zablatená zo zeme.

"Teraz ťa už nebudem brať na ruky. Bahenný kúpeľ si si mohla dať aj doma."

Poznamenal so smiechom, keď ma uvidel.

"Mohol by si už začať hovoriť?!"

Spýtala som sa ho nahnevane, keďže mi jeho spoločnosť už výrazne prekážala. Nemôžem uveriť tomu, že som sa s ním dokázala v minulosti, tak často stretávať.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Nová časť bude zajtra.❤