Na dosah

22.Autobus :)

Ráno sa mi vstávalo do školy naozaj obtiažne. Možno za to mohla preplakaná noc. Sama nerozumiem svojim slzám. Sebastián si určite nezaslúžil ani jednu z nich a predsa padali vo veľkom množstve. Našťastie, korektor zamaskoval kruhy pod očami celkom kvalitne. Keď som vychádzala z domu, pred dverami som našla batoh s kúskom papiera. Sebo sa tu musel zastaviť a doniesť mi ho. Nebola som však za to vďačná, možno len za to, že sa nerozhodol zobudiť moju matku i keď v podstate, možno by mi to v tejto chvíli bolo aj jedno. Aspoň by od nej dostal zopár faciek, ktoré by ho naučili, ako si treba vážiť ženy. Papierik som si neprečítala, mala som jeho slov už po krk. Radšej som ho pokrčila a zahodila som ho do najbližšieho koša. Nechcela som znehodnotiť prírodu a verila som tomu, že smetiari sa lístočku potešia viac ako ja. Potom som si prezrela batoh, aby som si overila, že nejde o žart a že obsahuje všetko dôležité, čo som v ňom nechala. Našťastie, bol tam peračník, zošity, učebnice a dokonca tam bola aj desiata, ktorá však nevyzerala tak chutne, ako predtým. Preto som sa rozhodla, že pred školou navštívim ešte obchod, kde si nejaké jedlo kúpim. Keď som však vkročila do potravín, zbadala som tam jeho. Práve si vyberal svoj obľúbený energetický nápoj, tak som sa radšej potichu vyplížila preč. Sebastián Brown rozhodol. Dnes budem na diéte. Keď som došla na autobusovú zastávku, pocítila som radosť. Pokiaľ tu existovalo nejaké miesto, kde pravdepodobnosť stretnutia s ním bola nulová, tak to bola rozhodne zastávka. Už niekoľko rokov ju totiž nenavštívil, keďže sa neustále preváža na svojej motorke. Lenže, keď som nastúpila do autobusu, radosť ma prešla.

"Monika, tak rád ťa vidím."

Usmieval sa Matej Rosa, ktorý narozdiel od Sebastiána, používal autobus asi dosť pravidelne.

"To ja o tebe povedať nemôžem."

Zchladila som ho s pohľadom a minula som miesto, na ktorom sedel.

"Kamže ideš?"

Opýtal sa ma a ja som zacítila jeho silné ruky, ako ma obkolesili.

"To ti minulé stretnutie nestačilo?"

Otočila som sa nahnevane k nemu. Myslím, že som mu minule dala veľmi dobre najavo, že mi má dať pokoj. Preto som vôbec nechápala, ako to, že si dovoľuje ma hoci len osloviť.

"Myslíš ten sex, ktorý sme spolu mali? Nie, ten mi rozhodne nestačil!"

Kričal to cez celý autobus. Všetci sa hneď začali o nás zaujímať. Sledovali nás a niektorí pubertiaci sa dokonca hlasno smiali. Cítila som sa trápne a zahanbene.

"Žiadny sme nemali!"

Vytočil ma. V autobuse sa ozývalo pískanie a rôzne poznámky na moju adresu typu - Daj aj mne. Najradšej by som im dala, ale niekoľko silných kopancov medzi nohy, aby sa spamätali. Niekedy som zvykla premýšľať nad tým, že by som mužské pohlavie vymazala zo sveta. Myslím, že týmto dňom som si to priala čím ďalej, tým viac.

"Ale neklam, čertica! Chýba mi už to tvoje vzdychanie a to, ako sme si to rozdávali na..."

Dlaňou som mu rýchlo zakryla ústa, aby z nich už nevyliezli ďalšie klamstvá.

"O čo ti ide?!"

Opýtala som sa ho rozčúlene i napriek tomu, že som veľmi dobre vedela, že mi cez dlaň neodpovie na moju otázku.

"Výstupte, okamžite!"

Ozval sa šofér autobusu, keď zastavil na najbližšej zastávke. Určite mu vadil ten krik a rozruch, ktorý sme spôsobili. Akonáhle sa otvorili dvere, vybehla som von. Určite som bola od hanby celá červená. Do školy som to mala ešte veľmi ďaleko, takže som ani len chvíľu neuvažovala nad tým, že by som išla peši.

"Už si spokojný?!"

Vybehla som na Mateja vo chvíli, keď zastal predo mnou.

"Áno, veľmi. Aspoň ma už nebudeš môcť ignorovať."

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Nová časť bude zajtra.❤