Na dosah

18.Batoh :)

"Čo to bol za krik? S kým si sa hádala?"

Pýtala si vysvetlenie mama, keď som prechádzala cez chodbu.

"Ty máš uši hádam všade."

Skonštatovala som i keď som sa ani veľmi nečudovala, že našu hádku započula, veď sme na seba kričali ako šialení.

"Pôd sem, okamžite!"

Rozkázala mi mama z kuchyni,  z ktorej ma sledovala cez otvorené dvere.

"Prečo by som mala?"

Nemala som chuť sa s ňou rozprávať a taktiež mi už plynul čas. Sebastián vždy nerád na mňa čakal, takže som nechcela riskovať, že o chvíľu nás preruší jeho hlasné klopanie.

"Bývaš pod mojou strechou, teda, zatiaľ bývaš pod mojou strechou. Pokiaľ ma nemieniš počúvať, tak si môžeš pobaliť kufre a odísť k starej mame na východ."

V okamihu ma prehovorila, aby som sa na chvíľu pri nej zastavila. Svoju starkú som síce zbožňovala, ale nedokázala by som opustiť tento život Zohorčanky. S touto dedinou ma spájalo až príliš veľa spomienok.

"Som tu."

Oznámila som jej, keď som vošla do miestnosti.

"S kým si sa rozprávala?"

Položila mi otázku, držiac v rukách varechu, ako keby mi ňou hrozila.

"So spolužiakom. Doniesol mi úlohy."

Zaklamala som. Pravda by ju určite nahnevala a to som v tejto chvíli nechcela riskovať.

"A nebol to náhodou tvoj milenec?"

Narážala na Sebastiána. Nepamätám si deň, kedy by ho nazvala inak, ako práve prezývkou Milenec.

"Nie! Pohádali sme sa, takže si môže tvoje zhnité srdiečko vydýchnuť. Už ho nikdy v živote u nás neuvidíš."

Krvou mi prúdil hnev. V hlave som si premietala jeho pevný stisk a tú bolesť, ktorá nasledovala po ňom. Ako si vôbec dovoľuje sem po všetkom prísť a hrať sa na hrdinu? Mala som chuť sa otočiť a vrátiť sa naspäť do izby. No nemohla som...

"To mi je ľúto."

Povedala matka s úsmevom na tvári a rukou mi prešla po mojich dlhých hnedých vlasoch.

"Nemusíš klamať, viem že ťa to teší. Ak ma teraz ospravedlníš, rada by som si vyriešila aspoň tie domáce úlohy."

Len nemo prikývla a ja som pokračovala v ceste k vchodovým dverám. Tentokrát však moja chôdza nebola taká svižná, ako pred chvíľou. Mala som pocit, že mi niekto ukradol i tú poslednú dobrú náladu, ktorú som mala.

"Konečne! Už som si myslel, že neprídeš!"

Ozval sa Sebastián, keď som práve vyšla z domu.

"Mohol by si hovoriť tichšie? Môj dom obýva príšera, ktorá ťa z duše neznáša."

Nechcela som riskovať, že mama započuje aj tento rozhovor. Keby zistila, že som jej klamala, mohla by som sa hneď teraz pobaliť a naučiť sa východniarsky.

"Neboj, budem ticho ako muška."

Zasmial sa, ako keby nechápal vážnosť celej tejto situácii.

"Daj mi tašku a pôjdem dnu."

Oznámila som mu svoj plán, s ktorým očividne nesúhlasil, keďže hneď začal veselo krútiť hlavou i so svojím posmešným výrazom.

"Ideme sa najprv prejsť,  potrebujem sa s tebou porozprávať."

V hlave som momentálne rozmýšľala nad tým, ako zavraždiť človeka bez toho, aby sa dali nájsť dôkazy, ktoré by ma mohli usvedčiť z tohto zločinu.

"Nie, ja nikam nejdem!"

Skríkla som nahnevane a v okamihu mi ústa zakryla jeho dlaň.

"Gertrúda, nechceš hádam privolať príšeru."

Pošepkal mi do ucha a následne ruku odtiahol.

"Nemôžem ísť takto von. Veď sa na mňa pozri, ako vyzerám."

Ponáhľala som sa za ním s plánom, že akonáhle dostanem svoj batoh späť, tak zmiznem do domu, takže som vôbec neriešila druhé oblečenie. Čakala som, že s ním pobudnem maximálne pár minút i keď teraz uznávam, že som bola dosť naivná. Načo by ma predsa volal von, keby si chcel mnou prehodiť len pár slov?

"Hmm, pyžamo a papučky. Asi by som na prechádzku zvolil iné oblečenie, ale ak sa ti to páči."

Zasmial sa a ja som sa hneď otočila na odchod.

"Kam si myslíš, že ideš? Mala si ma poslúchnuť a zobrať si bundu. Ja som ťa varoval, že je vonku zima."

Schmatol ma za ruku a pritiahol si ma k sebe.

"Nehovoril som to pre srandu králikov."

Prešiel mi rukou po líci a mnou zatriaslo, ako keby práve na mňa vysypal ľad. Pravú zimu nespôsobovalo počasie, ale on sám.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Nová časť bude zajtra.❤