Na dosah

26.Urodzený :)

"Už sme na mieste. Bude vás to stáť rovných dvadsať eur."

Oznámil nám pán taxikár,  keď sme už boli pri mojej, teda, pri našej škole.

"Ďakujeme za odvoz. Drobné si nechajte."

Povedal Matej a do rúk mu vložil päťdesiateurovú bankovku. Oči mi takmer vypadli z jamiek. Toto sú tie jeho drobné? Veď mu dal vyše dvojnásobok sumy, ktorú si požadoval. Samozrejme, bohatí ľudia si to určite môžu dovoliť. Pre nich to nie je taká veľká strata. To len ja si strážim hoci len jedno euro, aby mi zostalo aspoň na desiatu. S týmto on určite nemá problém. Nečudovala by som sa, keby mal v školskom batohu prichystané pečené prasa.

"To od vás nemôžem prijať."

Odmietal peniaze náš skromný šofér, ktorému sa taktiež zdalo prepitné až príliš vysoké.

"Ale môžete. To máte za všetko, čo ste pre nás urobili."

V normálnej reči to znamenalo - to máte za odvoz zo Stupavy do Bratislavy. Myslím, že keby ľudia vedeli, ako ľahko sa dá odvozom zarobiť, každý druhý človek by sa túžil stať šoférom. Teda, ja som začínala reálne uvažovať nad tým, že by som si spravila vodičský preukaz. Keby mi škola nevyšla, stále by som sa mohla zamestnať ako osobná šoférka Mateja Rosu. Verím tomu, že by som pri ňom jednoducho zbohatla.

"Veď som nič také nespravil."

Taxikár naďalej odmietal peniaze. Postupne som mu ich však začínala čím ďalej, tým viac priať. Určite ich využije omnoho lepšie, ako tento urodzený pán. Teda, som si istá, že ich alespoň neminie na taxík.

"Pretrpeli ste Monikine neustále žmurkanie, prevracanie očami a dokonca aj jej krik. Nikto si tie peniaze nezaslúži viac."

Hovoril to jemu, ale pritom sledoval mňa. Chcel vidieť moju nahnevanú reakciu. Chcel počuť môj výbuch slov. Lenže, takú radosť som mu urobiť nechcela.

"Súhlasím. Dokonca ste pretrpeli aj Matejov smiech, jeho usmievanie sa a jeho príliš silný ženský parfum."

Vrátila som mu úder s úsmevom na perách. Jeho výraz tváre, keď to počul, u mňa vyvolal smiech. Vyzeral prekvapene, ale zároveň ponížene a zahanbene. Nuž, kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.

"Kúpte si za tie peniaze niečo pekné. Dovidenia, prajem vám nádherný deň."

Falošne sa usmial na vodiča a vystúpil z auta. Dobre som vedela, že ho hnevá to, čo som pred chvíľou povedala. Nevedel totiž maskovať svoje skutočné pocity.

"Do skorého videnia!"

Rozlúčila som sa a tiež som vyšla von z auta. Matej stál na ceste a prestupoval z jednej nohy na druhú. Zdalo sa mi, že celkom zmizlo jeho ešte nedávne vysoké sebavedomie.

"Čo robíš?"

Opýtala som sa ho, keď ešte stále vykonával tie isté pohyby. Miestami mi totiž pripomínal amatérskych tanečníkov, ktorí prestupovanie považujú za tú najlepšiu choreografiu.

"Nič!"

Zmohol sa len na typickú ženskú reakciu. Našťastie, túto poznámku som si nechala len pre seba, aby sa na mňa náhodou ešte viac nenahneval. Veď pred chvíľou som spochybnila jeho mužnosť.

"Toto nevyzerá ako nič."

Poznamenala som po chvíli, keď ešte stále predvádzal svoje otrepané vystúpenie.

"Prečo ťa to vlastne zaujíma? Aspoň sa neusmievam a nesmejem sa. O to ti celú dobu išlo, no nie? Podarilo sa ti to, tak teraz môžeš víťazne odísť už po druhýkrát. Môžeš mi ukázať prostredník ako minule, pokiaľ ti to urobí radosť. Konečne si sa ma zbavila. Naše cesty sa rozišli. Už tu nemusíš čakať a ani sa nemusíš so mnou rozprávať. Tak prečo tu ešte stále si?!"

Nevedela som odpoveď na jeho otázku, ale taktiež som nevedela odísť od neho preč. Hrýzlo ma čosi v mojom vnútri. Keby som odišla, zožralo by ma to zaživa. Celú dobu som si priala, aby toto bol len sen. Chcela som sa zobudiť, aby zmizol z mojej prítomnosti. No akonáhle som dostala možnosť zobudiť sa, rozhodla som sa, že viečka predsa len ešte nechám zatvorené.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Nová časť bude zajtra.❤