Na dosah

28.Fóbia :)

"Možno by ti pomohlo, keby si sa vyrozprávala. Nedus to v sebe! Zbytočne sa takto trýzniš."

Radil mi Matej, ale ja som na niečo také, naozaj nebola pripravená. Nedokázala som si predstaviť rozhovor, v ktorom by som dávala najavo, čo ma trápi. Nepatrila som medzi ľudí, ktorí radi rozprávajú o sebe. V srdci som nosila obrovské množstvo tajomstiev, bolesti a smútku. Nikto však o tom nevedel, len ja. Tak to bolo dobré, aspoň nikto nepoznal moju Achillovu pätu.

"Porozprávame sa?"

Opäť mi navrhol spoločný rozhovor. Chcel mi pomôcť, ale pár prehodených slov by aj tak nič nevyriešilo. Skôr by to prinieslo len ďalšie zbytočné problémy. Preto som pokrútila hlavou, na znak nesúhlasu.

"Si si istá? Rád ťa vypočujem."

Utvrdzoval sa v mojom rozhodnutí. Prikývla som mu. Ničím som si v tej chvíli nebola viac istejšia, ako práve tým, že na rozhovor nemám absolútne žiadnu náladu. Teda, popravde by som osobné dialógy neviedla ani v tej najlepšej nálade. Nebola som totiž na to zvyknutá. Možno je to dobré. Keby som sa s niekým podelila o svoje vnútro, musel by sa skontaktovať so psychológom, čo by bol mnou poznačený.

"Dobre, rešpektujem tvoje rozhodnutie. Keby si však zmenila názor, tak mi môžeš zavolať."

Povedal Matej a z vrecka vytiahol malý papierik so svojím číslom, ktorý mi hneď podal do ruky.

"Ďakujem."

Vyslovila som to celkom zmätene. Veď predsa, kto v dnešnej dobe nosí vo vreckách svoje telefónne číslo? Teda, okrem neho. On ho totiž očividne nosí. Čo je nejaká tajná celebrita? To by všetko vysvetľovalo. Jeho míňanie peňazí, časté cestovanie a dokonca i jeho "vizitky". Lenže, to by asi nechodil do školy autobusom a vlastne, ani by nechodil na strednú odbornú školu. Čo je to teda za človeka?  Aké tajomstvo predo mnou skrýva?

"Nie je za čo. Budem rád, ak sa ozveš."

S úsmevom si ma pritiahol k sebe. Moje ruky som držala prísne pri tele, aby som sa ho ani len trošku nedotkla, zatiaľ čo on mi dlaňami prechádzal po celom chrbte. Nemám rada objatia. Dalo by sa povedať, že mám fóbiu z akýkoľvek dotykov. Viem, že sú príjemné, ale mám z nich strach. Pokiaľ niekoho objímete, znamená to, že vám na ňom záleží, že ho máte radi. Zároveň to znamená, že pokiaľ ho stratíte, každé jedno objatie s daným človekom vás bude zvnútra zabíjať. Verte mi, mám to odskúšané. Radšej nebudem mať po svojom boku nikoho. Menej ľudí, menej bolesti. Toto je dôvod, prečo do svojho srdca nevpúšťam takmer nikoho. Posledné dni mi však ukázali, že občas nezáleží na tom, koľko ľudí na svojom zozname máte. Občas stačí, aby ste stratili jednu osobu a vy máte pocit, že ste stratili celý svet.

"Mali by sme už ísť do školy."

Využijem túto skutočnosť, aby sa mi podarilo dostať sa z jeho pevného zovretia. Už nikomu nedovolím, aby sa ku mne dostal. Posledný návštevník môjho srdca bol Sebastián Brown a tým to celé hasne. Žiadne dialógy, dôvera, objatia či dotyky. City sú bolesť a rany sú večné. Pokiaľ má človek možnosť predísť jazvám, mal by sa o to aspoň pokúsiť. Ľudia, ktorí dobrovoľne milujú, sú sebadeštruktívni blázni.

"Máš pravdu! Ešte by sme mali zbytočné problémy s neospravedlnenými hodinami."

Súhlasil, takže môj plán bol úspešný. Odtiahol sa odo mňa a ja by som si mala konečne vydýchnuť. Lenže, nevydýchla som si. Jeho dotyky som totiž ešte stále cítila na svojom chrbte, ako keby tam jeho ruky naďalej zostali. Nerozumela som tomu. Zbláznila som sa? Alebo sú to len následky mojej fóbie?

"Uvidíme sa inokedy!"

Zamávala som mu na rozlúčku. V minulosti by som vylúčila možnosť opätovného stretnutia, ale tentokrát mi niečo hovorilo, že toto rozhodne nie je naše posledné stretnutie a že ho uvidím oveľa skôr, ako si myslím.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám nová časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Nová časť bude zajtra.😊