Na dosah

27.Milá :)

"Neviem prečo, ale dôležité je, že tu som a neplánujem odísť, pokým nebudeš opäť vo svojej koži."

Myslím, že tieto slová ho prekvapili ešte viac, ako môj slovný protiútok v taxíku. Nezvykla som byť milá, alespoň ku chlapcom nie. Vždy keď som sa s nimi rozprávala, snažila som sa ich držať ďalej od tela. Používala som rôzne druhy ochrany, najmä satiru, tú som totiž milovala i keď svojím spôsobom ublížovala. Práve kvôli nej by bolo nevhodné ma nazvať milou.

"Uderila si si hlavu?"

Nerozumel mojej zmene správania sa. Priznávam, bolo zvláštne sa stať na chvíľu inou osobou. Je to celkom vtipné, že akonáhle je človek pozorný, hneď sa považuje za chorého alebo za blázna. Vidno, že doba sa zmenila. Už málokedy narazíte na ľudí, ktorých naozaj zaujímate a ktorí vám reálne chcú pomôcť. Za všetkým dobrom sú väčšinou peniaze. Uvedomila som si to, keď som pozerala všetky tie nápomocné relácie, pri ktorých moderátor dostal viac peňazí, ako ľudia, ktorým sa naoko pomáhalo.

"Nie, som absolútne v poriadku. Len mi je ľúto, čo som povedala."

Priznala som sa, hoci som si prisahala, že už nikdy nepriznám svoju vnútornú bolesť.

"Už viem, o čo sa snažíš! Chceš ma nachytať, tak ako prvýkrát, ale ja ti už neverím!"

Nechcel pochopiť, že sa vo mne skrýva i iné dievča, nie len to, ktoré navonok prezentujem. Myslel si, že ma odhalil, v skutočnosti do mňa ani trošku nenazrel. Nebola som najlepšie dievča na svete, ale určite som nebola ani to najhoršie. Nebola som zlá. Ťažko sa to však vysvetľovalo, keď moje slová sa rozchádzali s mojimi skutkami.

"Nechcem! To je také ťažké uveriť tomu, že sa o teba reálne zaujímam?!"

Praskli mi nervy. Viem, krik mi v ničom nepomôže a určite len potvrdí jeho zlú mienku o mne, ale nenarodila som sa s nekonečnou trpezlivosťou a ani s oceľovým srdcom. Nebudem sa na neho v tichosti usmievať a ani sa nedám na útek, keď viem, že som ho mojimi rečami poznačila. Veď ešte pred chvíľou bol veselý a teraz mi pripadá byť bez duše. Mohla som za to len ja. Málokedy ma trápilo svedomie. Tentokrát ma však nesmierne užieralo. Bolo to zvláštne, keďže mi nebol ničím. Nebol moja rodina ani môj kamarát a predsa len ma to trápilo.

"Zaujímaš?"

Náhle spozornel a začal sa ku mne približovať.

"Nie, tak som to nemyslela!"

Začala som sa brániť, keďže mi došlo, ako si moju vetu interpretoval.

"A ako si to teda myslela?"

Opýtal sa ma, keď už stál pri mne. V hlave som sa snažila nájsť to najvhodnejšie vysvetlenie, ale akosi som mala v mysli zhasnuté.

"Došli ti slová, Monika?"

Pošepkal mi do ucha a mnou zatriaslo. Nie tak, ako keď vám je zima. Nie tak, ako keď sa bojíte. Dokonca, ani nie tak, ako keď vás potrasie elektrika. Zatriaslo ma úplne inak. Nikdy som niečo podobné nezažila.

"A ty si už opäť vo svojej koži, že Matej?"

Odstrčila som ho od seba. Na tvári sa mu pohrával typický frajerský úsmev. Nebolo pochýb o tom, že ho už prešla jeho zvláštna nálada.

"Bodaj by nie, keď má o mňa záujem tá najkrajšia Zohorčanka!"

V skutočnosti som bola jediná Zohorčanka, ktorú poznal. Preto sa to veľmi nedalo považovať ani za kompliment. Celkom mi to však pripomenulo Sebastiána Browna, ktorý mal na podobné veci obrovský talent.

"Čo tá smutná tvár?"

Opýtal sa ma, keď sa mi začali do očí hrnúť slzy. Začala som totiž spomínať na včerajší deň, ktorý bol plný bolesti.

"To sa ti len zdá."

Nahodila som falošný úsmev, ktorý však nezastavil moje stekajúce slzy.

"Chceš sa o tom porozprávať?"

Navrhol mi a ja som pocítila jeho prsty na mojej tvári, ako jemne utierajú stopy po smútku.

"Monika?"

Chvíľu som bola akoby v tranze. Vnímala som jeho slová, ale nedokázala som na ne odpovedať. Vnímala som jeho dotyky, ale nedokázala som na ne reagovať. Vnímala som jeho, ale v skutočnosti som mala pred očami niekoho iného.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Nová časť bude zajtra.❤