Na dosah

14.Potkany :)

"Nemyslíš si, že si trošku drzá? Za drzosť sa pyká, dievčatko."

Hovoril to tým víťazným hlasom, ktorý všetkým naokolo oznamoval, že obeť je už chytená do pasce.

"Keby len trošku... "

Odmlčala som sa. Niekedy by sa mi zišla encyklopédia, ktorá by ma naučila, ako držať jazyk za zubami. Za normálnych okolností som patrila medzi tie tiché nevýrazné typy, ale akonáhle sa ma niekto snažil potopiť, verte mi, moja slovná zásoba vzrástla a bola taká široká, že by mi vytvorila na tej vode svoj vlastný breh. Nikomu som nedovolila, aby nado mnou zvíťazil a ak áno, tak to bolo takým spôsobom, že sám to svoje víťazstvo po chvíli oľutoval.

"Teba asi nenaučili, že keď sa rozprávajú králi s poddanými, tak by mali byť poddaní ticho, že áno?"

Očividne si vychutnával pozornosť celej triedy. Snažil sa pôsobiť chladne a bezcitne, ale verím tomu, že ešte do dnešného dňa chodí za mamičkou v slzách, keď ma nebodaj zvýšenú horúčku. Takto nejako u mňa pôsobili tí školskí machri.

"Práveže učili a preto nechápem, prečo mi ešte stále skáčeš do reči."

Tentokrát som mala víťazstvo na tvári nakreslené ja. Užívala som si to ticho, ktoré som svojou vetou spôsobila. Bola som pyšná, že som odstrihla jazyk toho najväčšieho namyslenca z našej triedy. V triede zavládlo ticho. Dokonca ani spolužiaci sa nesmiali, ale len čakali, čo sa bude diať. Pán profesor Adamec držal v rukách mobil a niečo do neho potajme šepkal, ako keby sa bál, že na neho za tento rozhovor vyskočí Filipova armáda. Bola som si takmer istá, že volá ľudí, aby mu z tejto pekelnej situácii pomohli.  Popravde, tiež som potajme dúfala, že o chvíľu dvere vyvalí záchranárska jednotka, ktorá ma dostane preč z tohto miesta. Nebála som sa, ale ovzdušie bolo naplnené tým narcistickým smradom, že len veľmi ťažko sa dalo v tej miestnosti dýchať i napriek tomu, že boli otvorené takmer všetky triedne okná dokorán.

"Mohol by si teraz láskavo uhnúť, prosím ťa?"

Požiadala som ho, keď sa triedou ozvalo zatiaľ to najhlasnejšie klopanie. Buď je za dverami vytrvalý bubeník alebo prišla záchrana. Nič iné v tom momente nepripadalo do úvahy.

"A ty by si sa mu mohla ospravedlniť, prosím ťa? "

Ozval sa tichý hlas za mnou. Už len toto mi chýbalo... Byť obklopená potkanmi.

"Filip si musel zavolať posily? To si hovoríš chlap?"

Snažila som sa pôsobiť nadvecou, ale úprimne, v tomto momente mnou prešiel strach. Cítila som, ako sa trasiem a moje ruky pokrývali zimomriavky. Predo mnou sa nachádzal vládca zla a za mnou jeho trojčlenná bezmogová tlupa. Za iných okolností by boli neškodní, ako práve vyliahnuté kuriatka, ale tentokrát som cítila, že je naozaj zle. Nech som sa na nich pozerala akokoľvek, ani náznakom som u nich nedokázala nájsť to žlté roztomilé stvorenie.

"Posily? Na malé ubohé dievčatko?"

Ozval sa smiech, presne taký, aký sa vyskytuje v tých najkrvavejších hororoch. Vôbec neznel ako ten normálny, ako ľudský.

"Hmm? "

Čakal odo mňa odpoveď, ale márne. Moje slová sa chytili za ruku a rozbehli sa kamsi preč. Nečudujem sa im. Keby dvere predo mnou neboli zablokované, tiež by ma tu už nebolo.

"Princezná onemela?"

Z jeho úst slovo princezná vôbec neznelo tak veľkolepo, ako by malo. Skôr som mala pocit, že ma nazval tou najväčšiou urážkou, ktorá prekonala všetky možné existujúce vulgarizmy.

"Nabudúce by si mala byť ticho skôr než si narobíš problémy."

Zacítila som ruku na svojom krku a v tom momente mi hlavou prebehlo niekoľko titulkov, ktoré budú obsahovať najnovšie noviny. Zavraždená študentka, tento názov bol len jeden z nich.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem vďačná za všetky komentáre, hodnotenia a čitateľov. Veľmi si vážim vašu podporu.  ❤