Pozeral sa na mňa prekvapeným pohľadom. Vôbec ju odo mňa nečakal. Rukou si prešiel po svojom červenom líci, ktoré ho isto pálilo. V hlave mi začali prúdiť rôzne myšlienky. Dokonca na chvíľu som pomyslela aj na to, že by som sa mala za svoju prudkú reakciu ospravedlniť. Potom som sa však otriasla a uvedomila som si, že by to bolo úplne zbytočné. Kto by sa predsa ospravedlňoval tvrdému kameňu? Ešte pár sekúnd som sa pozerala na jeho udivenú tvár a potom som sklopila svoj zrak, a mlčky som odišla. Mala som namierené ku mne domov, ale cesta bola akosi príliš zdĺhavá. Možno to bolo tým, že som kráčala peši a vôkol mňa bolo len ticho a tma. Až po pár hodinách som dorazila k domu, v ktorom sídlila moja skutočná rodina a nielen tá, ktorú som si vytvorila sama. Otvorila som vchodové dvere a hneď sa na mňa vyrútil môj biely chlpáč, ktorého sme si priniesli pred pár rokmi z útulku. Nebol čistokrvný, nechodil na výstavy, ale bol svojský a miloval ma celým svojím srdcom. Verte mi, ani za tie najväčšie peniaze by ste si nekúpili psa, ktorý by vás miloval viac, ako ten, ktorý zacítil pocit dlhodobej samoty.
"Sissi, kráľovná, kde máš loptičku?"
Kvokla som si ku nej a začala som ju hladkať. Vrtela chvostíkom, čo bola šťastná, že ma opäť vidí. Bolo to len pár hodín, čo som bola preč, ale u nej sa to javilo, ako keby som bola preč celú večnosť.
"Princezná sa už uráčila prísť domov?"
Prihovoril sa ku mne známy hlas. Otočila som sa smerom na moju mamu, ktorá stála neďaleko a sledovala ma prísnym pohľadom.
"Nemusíš sa báť, nezdržím sa tu veľmi dlho."
Povedala som s odporom v hlase. Nemali sme medzi sebou najlepší vzťah. Teda, neviem či medzi nami ešte nejaký bol.
"S tým ani nerátam."
Povedala tiež odporne, ako keby sa nerozprávala so svojou vlastnou dcérou. I môj pes tú odmeranosť zacítil, čo ho donútilo k tomu, aby opustil našu spoločnú miestnosť. Keď už ani zviera nedokáže tolerovať jej prítomnosť, tak ako ju mám tolerovať ja? Kedysi bola ženou všetkých kvalít, dnes je len beznádejná alkoholička.
"Rada by som sa s tebou ešte porozprávala, ale čaká ma príjemná posteľ."
Usmiala som sa na ňu nasilu. Občas je ťažké sa usmievať. Miestami sa dokonca stáva, že závidím Sebastiánovi jeho vlastnosť, necítiť nič. I ja by som rada necítila tú bolesť, ktorá ma každý deň sprevádza. Chcela by som byť silná, ale pravdou je, že som veľmi slabý článok.
"Ráno tu ešte budeš alebo sa chystáš za svojím milencom?"
Položila mi otázku moja mama alebo lepšie povedané, žena, ktorá ma porodila. Radšej som ju ignorovala, keďže som nechcela ísť viac do sporov. Myslím, že tieto naše mi už bohato stačia. Preto som radšej bez slov putovala rovno do mojej izby. Počula som ju ešte na mňa kričať, ale neupriamovala som na ňu svoju pozornosť. Nech si kričí, no počúvať ju nebudem. Ani ona ma nepočúvala, keď som z plných pľúc kričala.
Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :)
YOU ARE READING
Na dosah
Romance"Si to najkrajšie dievča, ktoré som v živote stretol. Nepochybujem o tom, že tvoja krása pochádza z dielne Leonarda da Vinciho. Tvoj úsmev, ten sa podobá ružiam a pohľad do tvojich očí, pripomína západ slnka. Ak chceš byť kráľovnou môjho srdca, rád...
