Na dosah

23.Stavenisko :)

"O čo ti ide?!"

Keby som bola bomba, verím tomu, že by moja explózia zničila celé ľudstvo. Možno by mi to ani nevadilo. Čím som viac stárla, tým viac som neznášala živočíšny druh, pomenovaný slovom človek.

"Mal som pocit, že máš o mne zlú mienku, tak som to chcel napraviť."

Rozosmiala ma to. Možno môj smiech vychádzal zo zúfalstva, ktoré som v tej chvíli pociťovala. Každopádne, nemohla som sa prestať smiať.

"Na čom sa smeješ?"

Myslím, že si začínal myslieť, že nie som v poriadku. Kolísala som sa zo strany na stranu a vydávala som zvuky, ktoré sa nedali slovami popísať. Verte mi však, že boli nepríjemnejšie, ako škrípanie nechtami po tabuli.

"Chcel si to napraviť tým, že zo mňa urobíš prostitútku? Gratulujem, už mám o tebe len tú najlepšiu mienku."

Vôbec som nerozumela tomu, prečo som ešte stále z jeho spoločnosti neutiekla. Možno to bolo tým, že som nemala ako a ani kam utiecť. Áno, určite to bolo len kvôli tomu. Inak by som už dávno bola niekoľko kilometrov od neho aj keby som mala cestovať na Mesiac.

"Nie, chcel som to napraviť tak, že nám zavolám taxík."

Usmial sa a z vrecka vytiahol svoj iPhone. Už od začiatku som si myslela, že je zbohatlý namyslenec. V tejto chvíli sa mi to len potvrdilo. Ako si totiž prikladal mobil k uchu, úmyselne sa otočil tak, aby som vedela, akú značku má. Niekto by mu mohol povedať, že normálnym ženám sú tieto veci ukradnuté a že aj keby mal Siemens, tak sa mu nebudem hádzať okolo krku.

"Dobrý deň, potreboval by som taxi."

To bola jediná veta, ktorú dokázal taxikárovi povedať.

"Kde sa nachádzame?"

Hovoril to do mobilu, ale nebola som hlúpa, aby mi nedošlo, že otázka bola smerovaná mne.

"Na pokraji zúfalstva..."

Povedala som viac-menej len pre seba.

"Kde?"

Asi si všimol, že sa moje pery pohli.

"Stupava, pri základnej škole."

Prezradila som mu správnu odpoveď, keďže som sa bála, že by bol schopný nadiktovať adresu - Na pokraji zúfalstva. Nevyzeral totiž veľmi inteligentne i keď mal na sebe dioptrické okuliare.

"Stupava, základná škola. Dobre, počkáme vás tam, ďakujem."

Tváril sa, že je slušne vychovaný. Celkom by ma zaujímalo či mu to ten šofér uveril.

"O chvíľu je tu. Mali by sme ho ísť čakať pri tú školu."

Oznámil mi a ja som ho doviedla až pri bránu, aby sa nemohol sťažovať, že sme neuviedli presné súradnice.

"Ako je možné, že nevieš, kde sme? "

Opýtala som sa ho, keď sme dorazili pri školu. Náš autobus totiž neprechádzal cez veľa miest, takže by nemalo byť pre neho toto mesto neznáme, pokiaľ cestuje do Bratislavy pravidelne.

"Keby si ma počúvala na prvom stretnutí, nemusela by si sa teraz pýtať."

Začala som si v hlave premietať celý náš rozhovor. Napriek tomu, že som sa ho snažila ignorovať, tak som si pamätala všetky detaily, teda, okrem toho, prečo to tu nepozná.

"Mohol by si mi normálne odpovedať?!"

Nechcela som sa priznať, že si to neviem z nášho rozhovoru vydedukovať.

"Pamätáš si, odkiaľ  mám tieto úžasné svaly?"

Vyhrnul si mikinu, aby som ich lepšie videla.

"Zo staveniska? Mimochodom, nie sú až také úžasné."

Zasmial sa na mojej kritike i keď som sa ho snažila takýmto spôsobom uraziť. Nebola som úspešná. Určite si trénoval odolnosť voči mne, inak si to neviem vysvetliť. I keď, nemal ako vedieť, že sa opäť stretneme. Veď aj ja som verila tomu, že v ten deň som ho videla naposledy. Bohužiaľ, nebolo to tak. Keby áno, teraz by som spokojne speakovala v škole.

"A ako sme sa dostali k tomu stavenisku?"

Mala som pocit, že sa mi snaží nahrádzať vyučovanie. Naše stretnutie sa totiž zmenilo na súbor otázok a odpovedí.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Nová časť bude zajtra.❤