Na dosah

5.Ospravedlnenie :)

"Za nič!" 

Pozrela som sa na neho škaredo, aby mu došlo, že sa na neho hnevám.

"Dobre, ospravedlňujem sa ti za nič." 

Povedal s úplnou ľahkosťou, ako keby si neuvedomoval všetko, čo napáchal. 

"Sebastián!" 

Jeho meno som až skríkla. Cítila som, ako mi vrie v žilách krv.

"Čo? Veď som sa ti ospravedlnil." 

Krútil nado mnou hlavou. Vôbec nerozumel tomu, čo ma tak veľmi hnevá. Myslel si, že sa všetko vyrieši len tým, že sa mi ospravedlní za nič? Áno, samozrejme, že si to myslel. Veď to by predsa nebol on, keby trošku pohol svojím zamrznutým mozgom. 

"Neznášam ťa!" 

Opäť som skríkla, čo ho donútilo prísť ku mne omnoho bližšie. Pozrela som sa mu do očí, nevidela som v nich už ten hnev, čo pred tým, no napriek tomu som sa ho bála. Spravila som krok dozadu, aby som sa od neho vzdialila do bezpečnostnej vzdialenosti. Bol to reflex, ktorý som nedokázala veľmi ovplyvniť. 

"Bojíš sa ma?"

Pozrel sa na mňa prekvapene, keď si všimol, že ustavične cúvam, keď sa on ku mne približuje.

"Mám na to dôvod, nemyslíš?" 

Zamávala som mu mojou rukou pred očami a on ju hneď chmatol do tej svojej. 

"Stalo sa to pred nejakou chvíľou, čo z tohto incidentu robí minulosť. Zamerajme sa radšej na to, čo nás čaká a nie na to, čo sa stalo." 

Usmial sa na mňa so širokým úsmevom. On bol profík v zabúdaní. Stačilo mu len pár sekúnd na to, aby zo svojej mysle vymazal mená, udalosti, dátumy a všetko, čo si zmyslel. Lenže ja som takú superschopnosť nemala. Čo sa stalo, navždy aj zostalo v mojom srdci ukotvené, hoci prešlo od tej záležitosti veľa času. 

"Mohol by si mi láskavo pustiť ruku?" 

Opýtala som sa ho pokojným hlasom, keďže som vedela, že by krik aj tak nepomohol. 

"A už prestaneš hysterčiť?" 

Takže to podľa neho robím? Hysterčím? Je moje chovanie neobvyklé? Mala by som sa radovať z toho, že mi skoro dolámal kosti? Či je to taká maličkosť, ktorá nestojí za reč? 

"Myslím, že by som už mala ísť domov."

Rozhodla som sa v tej chvíli, že bude lepšie, keď si na chvíľu od seba oddýchneme.

"Nezostaneš tu? Aj tak pôjdem o chvíľu za Natáliou." 

Navrhol mi bleskovo Sebastián, ktorý nechcel prísť o moju spoločnosť. 

"Presne, pôjdeš za ňou, tak tu hádam nebudem zavadzať. Budeš potrebovať voľnú postel, kde si konečne uspokojíš svoje potreby, na ktoré myslíš už od rána." 

Vedela som, že jeho rande nakoniec skončí posteľovými radovánkami. Ani na chvíľu som nepomyslela, že by mu to nevyšlo. Aby niektorá povedala Brownovi nie? To nehrozilo. 

"Nevymýšľaj, Alex. Sú tu predsa dve postele." 

Snažil sa ma od môjho rozhodnutia odhovoriť, ale boli to len márne pokusy. 

"Áno, na jednej si to budeš užívať a na tej druhej sa budem snažiť zaspať, ale to bude vďaka vám nemožné." 

Nevedela by som si to predstaviť. Síce som u Sebastiána spávala pravidelne, ale vždy, keď som vedela, že sa blíži so svojou novou obeťou, tak som sa zavrela u nich v kuchyni, kde som si pochutnávala na čokoládovom pudingu. Až keď som si bola úplne istá, že je čistý vzduch, tak som sa odhodlala vrátiť sa do izby. 

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :) Nejaké ospravedlnenie sme predsa len dosiahli i keď nie to, ktoré by sa žiadalo. :)