Na dosah

25.Taxík :)

"Ty bývaš v rovnakej dedine ako ja?!"

Moja otázka neznela veľmi nadšene. Možno to bolo tým, že som vôbec nebola šťastná, že sa mi do dediny prisťahoval ďalší chlapec typu Sebastián Brown. Ten mi tam bohato stačil. Išlo ma poraziť, keď som si uvedomila, že od dnešného dňa sa už budem musieť vyhýbať obom. Myslím, že ešte veľmi dlho nenavštívim náš obchod. Dokonca, začínam uvažovať o tom, že vychádzky z domu absolútne vymažem zo svojho každodenného života.

"Nie, ty bývaš v rovnakej dedine ako ja."

Zasmial sa a ja som od nervov zaťala päste.

"Nerozčuľuj sa, už nám prišiel taxík."

Dlaňou pomaly prešiel po mojej ruke. Od ramena až po zaťatú päsť. Vnímala som jeho dotyk až príliš intenzívne. Počula som biť svoje srdce a moje pľúca si prosili kyslík, ktorý mi postupne jeho dotyk bral. Nevedela som si vysvetliť, čo sa v tej chvíli so mnou dialo. Vedela som len jediné. Akonáhle prestal, prešiel mnou obrovský chlad.

"Ideš? Alebo ťa tu nechám?"

Keď som konečne začala vnímať okolitý svet, zbadala som Mateja, ako stojí pri taxíku a pohľadom ma sleduje. Vôbec som si nevšimla, kedy sa odo mňa vzdialil. Muselo to byť v dobe, keď som sa snažila neúspešne zohriať sa.

"Monika? Čakáme na teba."

Otriasla som sa, aby sa mi vrátil do hlavy zdravý rozum a rýchlo som sa rozbehla k nemu, aby sme mohli vyraziť. Meškala som už takmer polhodinu. Pokiaľ to zistí moja mama, urobí mi zo života peklo. Moje štúdium je totiž starkinou jedinou podmienkou. Pokiaľ by som do školy nechodila, mama by prišla o všetky peniaze. Verím tomu, že by túto stratu neuniesla.

"Dáma má prednosť."

Povedal Matej a otvoril mi zadné dvere auta.

"Radšej sedím na druhej strane."

Odbila som jeho zdvorilosť a obišla som celé auto, aby som si dvere mohla otvoriť sama.

"Nie si veľmi zvyknutá na gentlemanov, že áno?"

Opýtal sa ma potichu, keď som si konečne nastúpila.

"Práveže som."

Odpovedala som si viac-menej len pre seba. Gentlemani ma obkolesujú predsa celý život. Teda, tí falošní. Verte mi, že vo svete nenájdete muža, ktorý vám otvorí dvere bez toho, aby mal nejaký skrytý úmysel. Nerobia to preto, aby videli váš úsmev. Myslím, že v tej chvíli si všímajú úplne iné partie vášho tela.

"Kde idete?"

Opýtal sa po chvíli taxikár, keďže Matej v hovore neuviedol miesto, kde sa chceme dopraviť. Nikdy nenechávajte mužov niečo vybavovať. Verte mi, že keď si to všetko vyriešite vy, zbavíte sa neskorších problémov.

"Do školy v Bratislave."

Prezradil mu Matej a ja som sa rukou chytala za čelo. Podľa tejto informácii určite bude vedieť, kde má zastaviť. Veď v Bratislave stojí len jedna jediná škola. Vôbec to nie je hlavné mesto...

"Akú ma adresu?"

Opýtal sa pobavene taxikár a ja som si myslela, že sa o chvíľu prepadnem od hanby. Pomaly som začínala ľutovať, že som nešla radšej peši. Síce je to ďaleko, ale aspoň by mi narástli svaly na nohách a zbavila by som sa mojej neinteligentnej spoločnosti.

"Strečnianska 20."

Povedali sme takmer jednohlasne. V tom sme sa pozreli prekvapene na seba.

"Toto nemôže byť pravda!"

Začínala som o týchto náhodách pochybovať. Jasne! Určite len spím. Pomyslela som si. Zavrela som oči a po chvíli som ich opäť otvorila.

"Čo robíš? Si unavená?"

Opýtal sa ma Matej nechápavo, keď som to niekoľkokrát za sebou urobila. Bohužiaľ, ani môj stý pokus ma nezobudil.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. Zajtra by mala byť nová časť.❤