Na dosah

12.Chrám :)

Potom som už pokračovala vo svojej ceste do školy. Už som sa nenechávala ničím rušiť. Vychutnávala som si pesničky a potichu som si ich spievala, aby mi čas rýchlejšie utiekol. Keď už som bola pred budovou, tak som zbadala jeho. Koho? No predsa Sebastiána Browna. Stál opretý o stenu, fajčil si cigaretu a sledoval ma, ako sa pomaly blížim k dverám. Rozmýšľala som nad tým či sa mu pozdravím alebo len prejdem bez toho, aby som sa nad jeho prítomnosťou pozastavila. Nakoniec som sa rozhodla pre druhú možnosť. Prečo by človek dobrovoľne prechádzal cez oheň, keď sa dá bez problémov obísť? Preto som radšej odišla bez slov, nechcela som riskovať popáleniny. Moje kroky viedli do našej triedy, kde som si sadla do zadnej lavici, ktorá mi tento rok patrila. Vyložila som si na ňu zošity, peračník a čakala som na chvíľu, kedy sa začne prvá vyučovacia hodina. 

"Dobrý deň, milí žiaci." 

Konečne vošiel do miestnosti pán profesor, čo ma donútilo postaviť sa. 

"Ďakujem." 

Sadol si na svoje miesto, po svojom osobnom poďakovaní, ktoré si vyslúžilo menší výsmech. Nikto sa totiž okrem mňa nepostavil. 

"Dnes si predstavíme autora Victora Huga." 

Oboznámil nás s dnešnou témou. Hneď sa ozval hlasný smiech. Vedela som, že moji spolužiaci budú opäť perliť svojimi trápnymi vtipmi. 

"A kde je? Váš Victor je neviditeľný? Vy nás chcete zoznámiť s duchom?" 

Vôbec som sa nemýlila. Popravde, niekedy som sa hanbila za to, že som ich rovesníčkou. 

"Teší nás, neviditeľný Victor Hug." 

Ozval sa môj spolužiak Filip Varga, ktorého z celej duše nenávidím. Myslím, že keď Boh rozdával rozum, tak si hral na ihrisku futbal so svojím tímom. Ani jeden z nich totiž múdrosťou neprekypoval. 

"Je to Hugo, nie Hug." 

Otočila som sa smerom k nemu, aby si uvedomil, akú hlúposť práve povedal. Lenže, on sa mi len vysmial do očí a nielen on. Smiala sa na mne celá trieda. Odvrátila som svoj zrak od fiktívneho veličenstva a radšej som venovala pozornosť čistému zošitu, ktorý obsahoval viac vedomostí ako jeho hlava. 

"Správne, Alexandra Rittová." 

Pochválil ma pán profesor, ktorý bol nadšený z toho, že aspoň niekto si z jeho výkladu nerobí dobrý deň. 

"Victor Hugo napísal dielo Chrám Matky Božej v Paríži." 

Pokračoval vo svojom výklade, ale moji spolužiaci ho naďalej vyrušovali.

"Prečo v Paríži? Nie sú chrámy aj na iných miestach? Čo tak Chrám Matky Božej v Bratislave." 

Opäť sa ozval ten nepodarok, ktorý sa mal stať radšej obeťou interrupcie. 

"Medzi hlavné postavy patrí Esmeralda, krásna cigánka." 

Snažil sa ich ignorovať, keďže jeho profesionalita mu nedovolila vybuchnúť. 

"Ejha, príbeh o tebe Alexandra, počuješ?" 

Ja som však nebola schopná ignorovať vety, ktoré boli smerované na moju adresu. 

"Ďalej tu máme Quasimoda, škaredého muža." 

Pokračoval ďalej pán profesor Adamec a ja som to využila ako skvelú šancu na protiútok. 

"Hm, príbeh je aj o tebe Filip, počuješ?" 

Povedala som s menším úškrnom. Viac-menej som v triede vždy utiahnutá myška, ale ako sa hovorí, tichá voda brehy myje. 

"V tomto príbehu sa škaredý Quasimodo zaľúbi do krásnej Esmeraldy. Ide tu o kontrast, ktorý je charakteristický znak pre romantizmus." 

Pozrela som sa na Filipa pobavene a poslala som mu vzdušnú pusu. 

"Hm, mala by som si dávať na teba pozor, Quasimodo." 

Zasmiala som sa, keď som zbadala jeho nahnevaný výraz. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :) Ospravedlňujem sa za menšiu neaktivitu. Nastali však technické problémy. Budem sa to snažiť čo najskôr vyriešiť. :)