★Unikát_Príbeh pokračuje★

★1. kapitola★

Ahojte♥ Pre všetky moje úžasné, skvelé a verné čitateľky som začala písať druhú časť príbehu ★Unikát★ s jednoduchým názvom ★Unikát_Príbeh pokračuje★ Snáď sa vám bude páčiť rovnako ako prvá časť♥ Prajem pekné čítanie♥♥♥

Myslela som si, že najťahšie bude balenie. Veď chápete, zbaliť si všetky potrebné, dôležité a najzákladnejšie veci na prežitie, keď ani sami neviete, čo všetko potrebujete. Na začiatku zistíte, že máte zopár kúskov, o ktorých ste netušili. Neskôr zistíte, že takmer nič nemáte a na konci budete prekvapený, pretože ste sa zbalili do mega veľkého kufra, v ktorom by ste prepašovali aj celú rodinu a ku tomu všetkému máte veľkú cestovnú tašku akoby ste na rok odchádzali na vojnu.
Omyl.
Mohlo to byť predsa aj horšie.

Ďalej som si myslela, že najťažšou vecou bude pomyslenie na to, že už viac nemáte izbu, kedže to svoje skromné miestečko som nechala Emme a krpcovi Chrisovi.
Omyl.
Budem mať predsa ďalšiu izbu. Novú a lepšiu. Aspoň som v to stále dúfala.

Potom som premýšľala a tak si pomyslela, že najťažšou vecou bude mať len spomienky.
Omyl.
Spomienky vždu boli, sú a aj budú.

Najťažšou vecou bolo lúčenie. Lúčiť sa s rodinou, s ktorou ste boli každodenne a každodenne vám liezla kvalitne na nervy. Decká to brali najlepšie. Ako inak.
Justinovi (19) to bolo úplne jedno. Od kedy sa stal otcom, myslel a venoval sa len Chrisovi.
Chloe (18) skákala od šťastia, že konečne bude ona tou najstaršou dcérou. Asi jej nedošlo, že nezomjeram, len odchádzam.
Reily (13) poznamenala, že bude rada, ak prídem aspoň na Vianoce, ale ak by som ich vynechala, nič by sa nestalo, pretože by si to ani nikto nevšimol.
Eidanovi (14) to bolo jedno, ten bol rád, že nás bude o jedného menej i keď si neuvedomil, že moje miesto nahradila Emma s drobcom.
Dvojičky (13) Mia a Nathan si to ani nevšimli. Akoby sa svet točil len okolo nich.
Jordan (10) povedal, že hrať sa môže aj s Emmou.. Chcel tým len povedať, že ma celé tie roky kruto využíval a som úplne nahraditeľná.

Andrew (nevlastný otec)  povedal ako jediný normálny človek, že mu budem chýbať. Aspoň niekomu. Takmer vyronil slzičku, ale udržal ju. Je to predsa nejaký ten chlap.

No a mama..mama je mama. Začala roniť krokodýlie slzy. Celú ma objímala a ja som strácala kyslík. Zrejme si myslela, že naozaj odchádzam na vojnu a mojou budúcnosťou je smrť.

Vojna to však nebola. Čakala na mňa univerzita.

Čakalo na mňa Ohio, môj sen...