Neviditeľný

16

Keď Ethan konečne dofajčí,podotýkam druhú cigaretu, nastúpi do auta a sadne si za volant.
Dokonca utíchol aj dážď,vďaka ktorému som sa dostala do tejto situácie.
Okrem rádia je v aute absolútne ticho.
Ani ja,a ani Ethan sme neprehovorili ani slovo za 15 minút jazdy.
On sa sústredí na cestu a ja,ja sa snažím sústrediť na okolie.
Až po dosť dlhej dobe si uvedomím,že cesta ktorou ideme nie je ani zďaleka cesta k môjmu domu.
Akoby mohla.
Ethan nevie,kde bývam.
"Ethan?"
"Hmm?"
"Kde presne práve teraz ideme?"
"Pamätáš si na ten malý výlet,ktorý bol vyjadrený ako ospravedlnenie za neúčasť na doučovaní?"
Na chvíľu na mňa pozrel,no opäť svoj pohľad venoval ceste pred nami.
Kývla som hlavou,no akonáhle som si uvedomila,že ma nemôže vidieť,keďže sa sústredí na cestu,reagovala som slovne.
"Pamätám."
"Tak potom sa nemusíš viac pýtať."
Zastaneme pred lesnou cestičkou,ktorú už vcelku poznám.
V tme to vyzerá inak.
Tak strašidelnejšie.
"Poď."
Kývne na mňa Ethan a tak sa rozhodnem vystúpiť.
Prejdeme cestou,ktorá vedie k starej lavičke na ktorú sa prvo posadí Ethan a po krátkom váhaní aj ja.
V tichosti sedíme a svoje pohľady venujeme večernému mestu.
"Ako dlho fajčíš?"
"Asi 5 rokov,myslím."
"Aj tak je to blbosť."
"Čo?"
"No fajčenie."
"Viem,že fajčenie je zlé,no dôvod prečo fajčím je horší."
"Aký je ten dôvod?"
Zvedavosť.
To je niečo čo všetko pokazí.
Naozaj.
"To nie je tvoja vec. Mal by som ťa už odviezť domov."
Odmerane zamrmle a jeho rýchle kroky vedú späť k autu.
Cestou mu potichu poviem adresu môjho domu načo len prikývne hlavou.
Ani rádio nezachráni toto priam trápnosťou hlučné ticho.
Ticho,ktoré ma celou cestou dusilo nahradilo prekvapenie,keď som pred dverami môjho domu uvidela netrpezlivo vyčkávať naštvaného Christophera.
"Asi by si mala ísť"
Ukáže smerom k Christopherovi,ktorý nás prepaľuje pohľadom.
Už len jeho pohľad svečí o tom,aké blbé poznámky zas vypustia jeho ústa.