Neviditeľný

8

Sedíme tu už vyše dvoch hodín.
Moje uši už nezvládajú vnímať jeho otázky.
Oči sa už nevládzu pozerať na nezmysli,ktoré píše na papier.
Vraj nenávidí matiku.
Vidím.
Ani ja ju nemám rada.
No takéto stupídne príklady vypočíta aj ten najväčší kretén na škole.
A nie on to nie je.
Blbý totiž nie je.
Okrem matiky.
Angličtinu a dejepis pochopil.
"Nemôžem sa tu sústrediť."
Pozriem na jeho zničenú tvár a spýtavo sa na  neho pozriem.
"Každý tu na mňa zazerá."
Kývol hlavu na študentov sediacich v laviciach.
Mal pravdu.
Mnohí sa na nás pozerali.
Nečudujem sa.
Pozerajú na jeho krásu alebo stále nechápu prečo tu je?
Možno počuli jeho hlboký hlas.
Predsa len nepočujú ho každý deň.
Aj keď mali by.
Je ako uspávanka.
"Teraz si ty tá,ktorá mlčí?"
"Nie len neviem ako ti pomôcť. Nemôžem ich vyhodiť len preto lebo na teba pozerajú."
"To nie ale môžeš ma doučovať niekde inde. Niekde kde nebudú oni."
Ukázal na celú miestnosť.
Mám ho doučovať niekde inde?
Niekde inde mimo tejto  miestnosti?
Všimol si môjho zmäteného výrazu na tvári.
Zasmial sa.
Jeho smiech je ešte krajší ako samotný hlas.
"Neboj,bude to niekde na verejnom mieste. Poznám jednu kaviareň. Je tam pekne a hlavne tam na mňa nikto nepozerá."
Neviem kvôli čomu som urobila takú blbosť.
Žeby preto lebo vety,ktoré vypustili jeho ústa boli najdlhšie vety,ktoré doteraz povedal?
Alebo preto lebo som stále bola v tranze z jeho zvonivého hlasu?
Neviem.
No súhlasila som.