Neviditeľný

11

Ďalšie doučovanie.
Ďalší deň s ním.
Osamote.
Christopher to musel stráviť.
Musel.
Vie,že by som aj tak neustúpila.
Cestu do kaviarne poznám už naspamäť.
Síce tam idem len piatykrát cestu si pamätám.
A čo sa týka Ethana.
Lepší sa.
Naozaj.
Ako vždy,keď vojdem do kaviarne,Ethan už sedí za obvyklým stolom.
Pred sebou má pohár čienej kávy a plno zošitov.
Hlavú má podopretú a nad niečím premýšľa.
Vyzerá ešte krajšie ako obyčajne.
Pri pulte si objednám pohár čokolády a vykročím ku stolu.
"Ahoj"  pozdravím pri tom ako si sadám.
Len kývne hlavou a znova sa ponorí do svojich myšlienok.
Chvíľu je ticho a pozerá do pohára,keď zdvihne hlavu a svoj pohľad upriami na mňa.
"Dnes sa nechcem učiť" pozrel na mňa tými čiernými uhlíkmi.
"Ale.." nedovolil mi ani dokončiť myšlienku.
"Dnes sa nechcem učiť,Olívia" Pri vyslovení všetkých slov si dal dostatočne zálezať na tóne hlasu,ktorý nebol milý.
Tento jeho vážny a tvrdý tón som na ňom nenávidela.
Aj keď som ho dlho nepoznala.
No používal ho tak často až som žačala mať pociť,že ho poznám roky.
"Mohol si to povedať predtým,ako som sem šla." frflala som nad jeho nezodpovednosťou.
Naozaj to sem nemám blízko.
Bol ticho.
No mala som pocit akoby premýšľal čo povedať alebo urobiť.
No nerobil nič.
Iba pozeral dopredu a premýšľal.
Tak som len čakala a pila čokoládu,ktorú mi pred chvíľou doniesol čašník.
"Odveziem ťa domov"
Dostal zo seba hneď po tom ako do seba nalial posledné dúšky kávy.