Neviditeľný

32

Dva týždne.
Presne dva týždne sa s Ethanom vzájomne obchádzame.
Akoby sme sa nepoznali.
Akoby sme znova boli len cudzincami.
Akoby zas bol len chlapec,ktorého som sledovala,ako pred školou fajčí svoje cigarety.
Akoby on nepoznal mňa,ja jeho.
No nemienim to zmeniť ja.
A tak vždy,keď popri sebe prechádzame,venujeme si len pohľad a pokračujeme.
Ale na druhú stanu,je víkend.
Čo znamená,že po piatich,dosť psychicky ťažkých dňoch je víkend,kedy som voľná.
A tak sedím vo svojej izbe s čínou v ruke a sledujem komédie,ktoré mi majú dodať pocit šťastia.
Dosť zúfalé.
Olívia,mala by si sa uvedomiť.
No osud si nemyslí,že by som sa mala nad sebou zamyslieť.
V momente kedy by som sa aj nad sebou zamyslela,čo vlastne robím so svojím životom, sa ozve zvonček.
Ten ma donúti prestať myslieť nad zbytočnosťami,odložiť milovanú čínu a postaviť sa.
Do toho tretieho bodu sa mi nejak nechce.
Bohužiaľ ma niekto zháňa dosť súrne pretože zvonček pri dverách nie a nie prestať zvoniť.
Keď sa mi podarí dostať sa dole po schodoch až do predsiene,zvonček konečne utíchne,tak v kľude otvorím dvere,no koho tam nevidím.
"Emily?"
"Konečne si otvorila! Už som chcela vykopnúť dvere."
"Čo tu robíš?"
"Si v poriadku? Počula som čo sa stalo."
"Hej,som okey. Čo tu robíš? "
"Prišli sme sem s bráchom na návštevu."
"To je milé,no čo robíš tu,tu u mňa?"
"Počula som,ako sa Ethan rozprával s Lucasom o tom čo sa stalo medzi tebou a ním,tak som trochu vybehla na neho a začala som kričať. Keď som dokončila svoj nahnevaný monológ,vypýtala som si tvoju adresu. Prvo mi ju nechcel dať,no potom mi ju nakoniec dal."
"Je milé,že si za mnou prišla,no ja som v pohode. Už hej."
"Viem,že asi nie som pre teba nejaká kamarátka,no ak by si chcela môžeme ísť ku nám do hotela,pustiť si film,nadávať na chlapcov a jesť zmrzlinu. Ver mi,pomáha to."
Nechcela som,naozaj.
Ale pohľad plný nádeje,ktorý na mňa Emily hádzala ma presvedčil aby som šla.

Už som skoro zaspala,keď tresli dvere.
Okamžite som donútila otvoriť svoje oči a rozum aby začal pracovať.
Akonáhle som si uvedomila,kde som,spozornela som.
Z malej chodby sa ozývali dva smiechy,no jeden z nich mi bol povedomí.
A som v riti.
"A tá tu kurva čo robí?"
A zrazu všetko zastalo.
Ostali sme len my.
Nahnevaný Ethan,ktorý nás vraždil pohľadom,prekvapený Lucas,nakoniec ja a Emily,ktoré sme len blbo pozerali na osoby stojace oproti nám.