Neviditeľný

40

Ethanov pohľad:

"Čo také sa deje,že sa ocitám v tvojom dome?"
"Mrzí ma,že sa v ňom ocitáš v situácii,ktorú budeme riešiť."
Pozriem sa na Olíviu,ktorá na chvíľu zamrzne v pohybe,no nakoniec sa znova rozhýbe a pokračuje za mnou.
"Začínam sa obávať."
"Nemáš prečo,chcela si to vedieť už dlho,tak ti to dnes poviem."
Bez toho aby som sa na ňu pozrel,nie preto,že by som nechcel,no cez tmu na chodbe skoro nič nevidím,tak musím dávať pozor pod nohy,pomaly stlačím kľúčku na dverách a vchádzam do mojej izby.
"Kľudne sa tu usaď niekde."
Rukou ukážem po celej izbe.
Olívia sa začne pozerať po celej izbe,no vďaka jej zvedavosti si rýchlo sadne na posteľ a pozrie na mňa.
Je to tu.
"Určite vieš čo ti chcem povedať."
"Nie som si istá."
"Dlho si mala otázky ohľadom môjho života,ktorý som žil. Som pripravený rozpovedať ti príbeh o mne."
"Ethan,ak nie si pripravený,nemusíš."
"Viem,no chcem aby si to vedela. Ak to má niekto vedieť,tak ty."
Len prikývla,no mlčala.
Viem,že to chce vedieť,len nechce byť nezdvorilá.
Je až moc zvedavá.
"Tak ako by som začal...."
"Ako len chceš Ethan."
"Ak mi do toho budeš skákať,nezačnem nikdy."
"Prepáč."
"Tak,začnem asi obdobím,kedy som bol ešte šťastný. Bolo to asi do mojich 12 rokov. Dovtedy som bol šťastný,áno. Mal som milujúcu rodinu,ktorá stála pri sebe,brata,ktorý ma vždy učil len tie zlé veci,namáčal ma do problémov. Ale potom,potom sa stalo niečo čo všetko zmenilo. Jeden okamich. Jeden jediný okamich,ktorý ani sám neviem,kedy prišiel,zmenil životy celej našej rodine. Neviem,kedy presne to začalo. No bude to asi deň,v ktorý môj otec prišiel o prácu. Bol kuchár,naozaj dobrý,všetci sme milovali jeho kuchyňu. Nikdy som nepochopil prečo práve on dostal výpoveď. Nebol som jediný,kto tomu nerozumel. Nerozumel tomu ani sám otec. Bral to dosť ťažko. Miloval svoju prácu,keď o ňu prišiel,preplo mu. Z ničoho nič začal piť. Namiesto toho aby si hľadal prácu do seba pchal fľaše alkoholu. Strácal kontrolu. Nevedel kedy prestať. Po alkohole prišlo ubližovanie. Všetkých nás psychicky týral. Mamka mi vždy hovorila,že to nie je jeho vina,že je len smutný. Snažil som sa tomu veriť,no nemohol som. Videl som aj na mamke,že svojím slovám neverí. Snažila sa nám nahovoriť veci,ktorým sama neverila. A zatiaľ čo ona sa snažila veriť v dobro nášho otca,ten veril,že alkohol všetko vyrieši....."
Hlboký nádych a pokračuj....
"Začal piť úplne. Neprešiel jediný deň,kedy by v sebe nemal alkohol. Mamku to ničilo. Ničilo ju,ako vidí muža svojho života umierať zaživa. Ona,ona bola vždy veľmi slabá a krehká povaha. Brala veci dosť ťažko..."
Cítil som ako sa mi do očí hrnú slzy,keď si na všetko spomeniem.
Keď si spomeniem čo sa stalo.
"Ethan,keď budeš chcieť prestať,prestaň."
"Nie,nie.. Len neviem ako to povedať. Vieš,ona pre mňa bola všetko. Miloval som ju. Najviac. Žiadnu som nemiloval. A ona ma tu nechala. Nezazlievam jej to. Ale nechcel som to vidieť. Keby mi aspoň povedala,že to urobí. Keby mi povedala,že sa tak veľmi trápi až myslí na smrť,robil by som niečo. Kým sa ona nechávala psychicky aj fyzicky týrať každý deň od môjho otca,ja som len vonka skúšal nové veci. Učil som sa fajčiť pretože to mi pomáhalo zvládať čo sa u nás dialo. Tváril som sa,ako veľmi trpím,no to ona trpela. Facky,kopance a nadávky od chlapa,ktorý jej povedal,že ju bude milovať navždy. Moja matka spáchala samovraždu kvôli chlapovi,ktorý bol len obyčajný bastard."
To už som kričal.
Zas som to celé mal pred očami.
Celý ten deň.
"Bol to deň ako každý iný. Po škole som zas ostal u nás v blízkom parku,aby som nemusel ísť domov,pozerať sa na všetko čo sa deje. No v ten deň to nebolo ako inokedy. Akonáhle som prišiel domov,bolo ticho.
Myslel som si,že otec šiel zas niekde piť a mamka oddychuje. Neoddychovala,nie tak,ako by mala. Všade po zemi sa váľali lieky a fľaša od alkokolu. Keď som prišiel k posteli na ktorej ležala,bola mŕtva. Keby som sa nestaral len o seba,možno by ešte žila. Bolo by všetko inak. Situáciu v ktorej sme sa nachádzali by sme zmenili. Vyriešili...."
"Ethan,nemyslím si,že je to tvoja vina. Je to vina hlavne tvojho otca...Ja,.."
"No on aspoň sedí po väzení a odpykáva si trest. Ale čo ja? Čo ja Olívia? Aký je trest pre mňa zato,že som neurobil nič?"
"Nestačí ti to ako trpíš? Nestačí ti,ako trest,že žiješ s pocitom,že si ju zabil? Ty nemáš prečo  trpieť Ethan."
"Ale mám. Zabil som ju Olívia. Keby som sa neflákal,kde som nemal,bol by som doma skôr a zachránil by som ju. Bola by tu teraz so mnou. Spoznala by teba,hovorila by mi,aká úžasná si,ako sa jej páčiš,ako nemám len tak stáť ale mám o teba bojovať. Keby som vtedy neurobil chybu,bolo by to teraz iné."
"Tak teraz ma pozorne počúvaj,áno? Hovorím ti,že to nie je tvoja chyba. Nemôžeš ovplyvniť čas. Nemôžeš zato,že si tam vtedy bol ty a nie niekto iný. To,že si ju našiel neznamená,že si ju zabil. Ona to vie,ja to viem,všetci to vieme. Skús to pochopiť aj ty. Ethan,si tak úzasný. Naozaj. Možno som to nikdy nepovedala nahlas,no si úžasný. A tvoja matka to vedela tiež. Vedela,aký dobrý človek si. A tiež vie aj to,že by si najradšej obetoval svoj život aby si ju mohol zachrániť. Ale to nemôžeš. Musíš ju nechať ísť. Dať jej svoje odpustenie a pokračovať ďalej vo svojom živote spolu s ňou,v tvojom srdci."
"Och bože dievča,nezaslúžim si ani kúsok z teba. Nezaslúžim si tvoju dobrotu. Tvoje svetlo. No potrebujem to. Potrebujem teba. Tvoj úsmev. Tvoju istotu. Potrebujem ťa,aby som prežil."
Musel som to povedať.
Musel som jej povedať,ako veľmi sa mi dostala pod kožu.
Ako veľmi si získala moje stratené srdce.
Ako veľmi ju potrebujem.
A ona to cítila.
Cítila to čo aj ja.
Lásku.
Videl som to.
V jej očiach.
Zverila sa mi.
Tak,ako som sa jej ja zveril s mojím tajomstvom,ona sa mi zverila s tým jej.
No ona to namiesto mňa,nemusela hovoriť.
Bolo to dosť viditeľné.
Láskou.
Žiarila láskou ku mne.
"Milujem ťa."
Nikdy by som nepovedal,že tieto slová poviem práve dievčaťu,ktoré som spoznal na doučovaní.
"Nepovedal si náhodou,že tvoja láska nikdy nebude patriť mne?"
S úškrnom na tvári na mňa pozrela,no ja som neodpovedal.
Len som si ju prisunul bližšie,chytil jej tvár do dlaní a venoval jej bozk plný citov,ktoré patrili len jej.